„Podporovať monopolných mýtnikov či prevádzkarov nízkymi daňami je ekonomický nezmysel. Nikam nemôžu odísť. Nikto im nekonkuruje. Nič neriskujú. Užívajú si bezpečnú rentu garantovanú štátom, na ktorú sa im všetci skladáme...Som presvedčený, že táto deľba zisku (prevádzkar-štát, teda my) nesmie byť v pomere nižšom ako 2:1, optimálne 1:1 pri monopoloch (pri oligopoloch minimálne 3:1, optimálne 2:1). “

Ak by ste mali pocit, že je to citát z práce nejakého z gruntu sociálno-demokratického ekonóma alebo politika, ste na omyle. S takýmto odvážnym pohľadom na úpravy slovenského daňového systému prichádza makroekonóm Marcel Klimek vo svojej práci Nemecký štandard pre Slovensko. Autor predstavuje svoj originálny pohľad na to, ako naštartovať slovenskú ekonomiku v prostredí skorumpovanej, veľmi pomalej, za to oproti priemeru EÚ výrazne predraženej justície a slabučkej štátnej administratívy. Aparátu, ktorý skôr hľadá prekážky ako znepríjemniť občanom záujem o podnikanie, nieto aby ho podporoval alebo poskytoval servisné služby. A to všetko „v bode zlomu“, kedy slovenská ekonomika po prvýkrát od vzniku samostatného Slovenska má na účte nášho čistého spoločného majetku nulu. Znamená to, že dlhy Slovenska sú väčšie, ako jeho majetok, teda dostalo sa do stavu, kedy iné právnické osoby by na seba museli vyhlásiť konkurz. V takejto nelichotivej situácii slovenského hospodárstva prichádza makroekonóm M. Klimek s riešením prostredníctvom tzv. „rýchlych výhier“.

RÝCHLE VÝHRY PRE CELÉ SLOVENSKO

Medzi jednoduchšie aplikovateľné, ktoré by mohli v krátkom čase platiť na celom Slovensku, patria podľa autora opatrenia v daňovej oblasti, medzi nimi aj v úvode citovaný nový prístup k monopolnej a oligopolnej dani pre distribučné spoločnosti a spoločnosti s malým počtom rozhodujúcich hráčov na trhu. Podobne v krátkom čase sa podľa M. Klimeka dajú vyriešiť vysoké ceny energií, pretože kombinácia najvyšších distribučných poplatkov v EÚ s vysokou energetickou náročnosťou našej ekonomiky (spotreba energií na produkciu 1000 € HDP je dvakrát vyššia ako priemer EÚ) je vážnym problémom ich konkurencieschopnosti. Zníženie cien energií by podľa neho predstavovalo výrazný stimul pre rozbeh nového podnikania. Nie je tu žiaľ konkretizované, aký dosah na štátny rozpočet by malo takéto zníženie daní pre podniky.

RÝCHLE VÝHRY PRE ŠPECIÁLNE EKONOMICKÉ ZÓNY

Zložitejšie opatrenia by mali byť podľa M. Klimeka najprv aplikované na menšom území v špeciálnych ekonomických zónach, kde by išlo o dôsledné napĺňanie nemeckého štandardu vo fungovaní štátu. Jeho podstatou podľa autora je presadzovanie jasných pravidiel a ich dodržiavanie, zodpovedných a pracovitých zamestnancov, kvalitných a jednoduchých procesov, účelnosti a zmysluplnosti práce a procesov, ako aj zameranie na potreby klienta. Špeciálne ekonomické zóny s nemeckým štandardom majú predstavovať riešenie pre Slovensku ako krajinu, kde sa nedá zo dňa na deň vymeniť 340 tisíc pracovníkom verejnej správy, vrátane „štátu v štáte“ akým je slovenská justícia. Takže implementácia do slovenského hospodárstva by podľa M. Klimeka prebiehala postupne prostredníctvom vytvorenia „ohnísk“, kde by platil nemecký štandard a postupne by došlo k ich rozširovaniu až na celú krajinu. Ako by to malo vyzerať v praxi?
V oblasti justície by mali „rýchle výhry“ v špecializovaných ekonomických zónach mať podľa autora podobu nepravej exteritoriality a vytvorenia špecializovaného obchodno-finančného súdu. Aj keď sa projekt nepravej exteritoriality (platnosti práva inej krajiny na našom území) môže zdať na prvý pohľad nerealizovateľný, sám autor prináša viacero foriem, kedy nemecké obchodné právo je na Slovensku už dnes využívané. Je to možné v prípade, ak je v subjekte, predmete alebo objekte právneho vzťahu prítomný cudzí štátny príslušník. Ďalšou možnosťou vyhnutia sa slovenským súdom, ak zmluva neobsahuje cudzí prvok, je voľba rozhodcovského alebo arbitrážneho súdu. Je otázne, či skutočne všetky obchodné vzťahy v rámci špecializovaných ekonomických zón možno riešiť prostredníctvom nepravej exteritoriality. Či chápadlá slovenskej justície nebudú aj v špecializovanej ekonomickej zóne znepríjemňovať činnosť podnikajúcich subjektov. Priamym zásahom do slovenského právneho prostredí, by predstavovalo druhé opatrenie navrhované v justícii – vytvorenie špecializovaného obchodno-finančného súdu po vzore úspešne fungujúceho Špecializovaného trestného súdu, ktorý vznikol ako spoločenská objednávka pre boj s organizovanou trestnou činnosťou.

Liekom na riešenie nefunkčnej verejnej správy, ktorá mimo iných "služieb štátu" zabezpečuje ekonomické, sociálne a kultúrne práve (ESCR), a ďalšou „rýchlou výhrou“ by podľa M. Klimeka predstavovalo zriadenie špeciálnej verejnej správy z preškolených najšikovnejších zamestnancov štátnej správy, ako aj mimo nej. Takto vytvorená špeciálna verejná správa by podľa autora poskytovala služby výlučne v špeciálnych ekonomických zónach. Škoda, že sa autor bližšie nevyjadril k spôsobu výberu týchto pracovníkom. Pretože ak je slovenská spoločnosť niečím charakteristická, tak je to rodinkárstvo a korupcia pri obsadzovaní lukratívnych pracovných miest, ktoré by v špecializovaných ekonomických zónach vznikli. Hlavne ak jedným z ich zriaďovateľov by mali byť podľa autora mestá a obce. Akoby túto výčitku autor predpokladal, keď tvrdí, že netreba zabúdať na fakt prítomnosti nemeckého štandardu na Slovensku už teraz, keď desiatky tisíc našich občanov takto pracujúcu v dcérskych spoločnostiach nemeckých, rakúskych a ďalších zahraničných koncernov pôsobiacich u nás.
S lepšími službami pre zabezpečenia priateľského prostredia pre podnikateľov súvisí aj ďalší navrhovaný prvok – fungovanie podnikateľských inkubátorov ako združených centier podporných služieb. Špecifikom týchto centier by bola existencia priameho gestora – zahraničnej podnikateľskej komory alebo združenia, ktorý by v danej zóne zabezpečoval rozsah a kvalitu podporných služieb pre podnikateľov.
Autor neobišiel ani horúcu tému vzdelávania. Slovensko je podľa M. Klimeka krajinou paradoxov aj v tejto oblasti. Na jednej strane máme mimoriadne vysokú mieru nezamestnaných mladých ľudí, je teda z čoho vyberať, na druhej strane firemný sektor hlási nedostatok dobre pripravených absolventov. Autor hľadá opäť inšpiráciu v krajinách ako Nemecko, Rakúsko, či Švajčiarsko a v jeho systéme duálneho vzdelávania, kde sa školské učebné plány a vzdelávanie prispôsobuje potrebám praxe. Tak vzniká podľa M. Klimeka u absolventov v týchto krajinách na úplnom začiatku profesionálnej kariéry náskok oproti absolventom slovenského školstva. Oblasť zmien vo vzdelávaní sa z celej publikácie javí ako najmenej rozpracovaná. Ide o mimoriadne náročnú sféru spoločnosti, ktorá viac ako iné tu spomínané oblasti potrebuje zapojenie odborníkov na vzdelávanie pri ďalšom rozpracovaní Klimekových makroekonomických úvah.

ZÁVER

Krátke predstavenie tejto práce samozrejme nemá ambíciu priniesť všetky podrobnosti a návrhy predložené M. Klimekom v publikácii Nemecký štandard pre Slovensko. Skôr je upozornením na tento ojedinelý počin v slovenskom pravicovom ekonomickom prostredí. Môžeme byť iba radi, že aj v pravicovom prostredí začína koniec mýtu rovnej dane ako všelieku.

Celú publikáciu M. Klimeka Nemecký štandard pre Slovensko si môžete prečítať tu: http://nemeckystandard.sk/index.php/nemecky-standard

Článok je prebratý zo stránky http://www.jetotak.sk/ludskeprava/nemecky-standard-pre-slovensko-ocami-makroekonoma