V Nemecku je nezamestnanosť na úrovni 5,3 percenta a priemerný plat 3 449 euro. Na Slovensku máme 14,2 percentnú nezamestnanosť a priemerný plat 824 euro. Čo spôsobuje tento rozdiel? Máme to vnímať ako historickú nevyhnutnosť? Rakúsko bolo po druhej svetovej vojne oveľa chudobnejším štátom ako vtedajšie Česko-Slovensko. Desať rokov po vojne už Rakúsko v životnej úrovni Česko-Slovensko predstihlo a dnes už tesne predbieha aj Nemecko. Ako sa to mohlo stať?
Rakúšania po druhej svetovej vojne neobjavili Ameriku ani nevynašli koleso. Nevymýšľali vymyslené, ale prevzali od úspešnejších to, čo sa u nich osvedčilo. Slovensko je dnes v podobnej situácii – nie tretie cesty, ale prevzatie dlhodobo funkčného a úspešného štandardu od krajín ako Nemecko alebo Rakúsko je jedinou správnou cestou k ekonomickej prosperite.
Slovenská republika je dnes v podobnom stave, v akom bola spoločnosť VSŽ v roku 1998 – na prahu bankrotu. Demokracia karpatského typu, zastúpená antiosobnosťami typu Mečiar a Fico, prepojená s chybami Dzurindových nominácií, priviedla našu krajinu na okraj ekonomickej priepasti. Na účte nášho čistého spoločného majetku, majetku našej krajiny, totiž tento rok prvýkrát od jej vzniku zasvietila veľká červená nula. Nemáme nič. Dlhy Slovenska sú väčšie, ako majetok našej spoločnej republiky. Odborne sa tomu hovorí predlženie. Posledná zverejnená konsolidovaná účtovná závierka SR za rok 2012 vykazuje vlastné imanie vo výške 2,234 miliardy eur. Po zohľadnení deficitu ŠR 2013 vo výške 2,23 mld. eur, ako aj aktuálneho deficitu ŠR za prvých 5 mesiacov 2014 vo výške 1,88 mld. eur, je aktuálne vlastné imanie SR prvýkrát v novodobej histórii SR záporné.
Z uvedeného dôvodu potrebujeme urobiť na Slovensku podobné zmeny, aké pred 15 rokmi realizoval Gabriel Eichler v dnešnom US Steel Košice. V čase jeho príchodu to vyzeralo v podniku takto: „Kradlo sa tam na všetkých úrovniach. Od hlavy až po vrátnika mnohí kradli, taká bola podniková kultúra. ...tak to tam bolo, každý mal z toho svoj kšeft“ – opísal situáciu vo VSŽ s odstupom času. Nepripomína vám to dnešnú situáciu na Slovensku?
Dnes nekradne v US Steel takmer nikto. Čo sa zmenilo? Vymenili 15-tisíc zamestnancov? Nie, vymenili niekoľko kľúčových manažérov a zmenili štandard firemnej kultúry. Zlodejstvo a lajdáctvo sa prestalo podporovať a tolerovať, ale naopak , začalo sa trestať. A takmer všetci zamestnanci to pochopili. A tí všetci, čo to pochopili, dnes majú prácu a platy nad úrovňou slovenského priemeru.
Veľmi podobný manažment zmeny urgentne potrebuje celé Slovensko. Ale na rozdiel od VSŽ má celé Slovensko 2,2 milióna zamestnancov. Len v štátnej správe ich je vyše 340-tisíc takmer v 7-tisíc organizáciách. A manažment zmeny v toľkých štátnych organizáciách s takým veľkým počtom zamestnancov bude trvať mnohé mesiace, spolu až 1-2 volebné obdobia. Preto treba začať postupne, podobne ako pri firemných reštrukturalizáciách.
S uplatňovaním overenej „firemnej kultúry” treba začať v špeciálnych ekonomických zónach, ktoré sa dajú vytvoriť vo veľkej miere transformovaním súčasných priemyselných parkov. Takto sa dá zaviesť „nemecké” podnikateľské a zamestnanecké prostredie vo vybraných častiach krajiny takmer okamžite. Podobne, ako sa Gabrielovi Eichlerovi podarilo na jednom kúsku Slovenska vytvoriť a uplatniť „západný štandard“. Slovensko dnes nemá na to, aby švihnutím čarovného prútika zo dňa na deň zmenilo správanie sa sudcov, aby spory rozhodovali rýchlo a spravodlivo bez ohľadu na kontakty, vplyv a ekonomickú silu sporných strán. Nevieme zo dňa na deň presvedčiť ani všetkých štátnych úradníkov, aby sa správali k občanom a podnikateľom ústretovo, aby sa im snažili vyhovieť a dávali najavo, že sú tu kvôli nim, a nie naopak.
Niečo však vieme urobiť hneď: Vieme zriadiť špeciálne ekonomické zóny, v ktorých bude „nemecké” správanie sa súdov, úradníkov a štátnych orgánov.
Čo vlastne predstavuje nemecký štandard v riadení štátu? Slovami mojej (7-ročnej) dcéry: „robiť veci poriadne, slušne a čestne.“ Sofistikovanejšie – Ide o to najdôležitejšie, čo odlišuje veľmi dobrú správu vecí verejných od správy priemernej, biednej, nekompetentnej a skorumpovanej, najmä však: jasné pravidlá a ich dodržiavanie, zodpovední a pracovití zamestnanci, kvalitné a jednoduché procesy, účelnosť a zmysluplnosť práce a procesov, ako aj zameranie na potreby klienta (občana).
Ak je tento štandard dlhodobo úspešný v jednej či viacerých krajinách, je viac než pravdepodobné, že bude fungovať aj na Slovensku.
V prvom kroku treba presadiť také opatrenia, ktoré prinesú rýchle výsledky. Vo firmách sa im hovorí quick wins – „rýchle výhry“. Mám na mysli najmä nasledujúcich jedenásť opatrení, z ktorých časť bude uplatňovaná výlučne v špeciálnych ekonomických zónach a časť na celom Slovensku. Rýchle výhry pre celé Slovensko sú úzko spojené s daňovým systémom, preto navrhujem zaviesť nízku daň z príjmov z podnikania – na úrovni 16 %, oligopolná daň pre regulované subjekty vo výške do 33 percent, monopolná daň vo výške do 50 percent, daňovo-odvodové koncesie s jednorazovou ročnou platbou štátu, plošné daňové stimuly pre juhovýchodné regióny Slovenska. Druhým balíčkom opatrení je zvýšenie konkurencieschopnosti, ktoré dosiahneme znížením cien energií.
Po druhé, pre rýchle výhry pre Špeciálne ekonomické zóny potrebujeme urobiť štyri veci. Sústrediť sa na vymožiteľnosť práva, najmä nepravú exteritorialitu – možnosť využiť nemecké práva a súdy a zriadenie špeciálneho finančno-obchodného súdu. Po druhé, sústrediť sa na vzdelávanie, a teda zavedenie duálneho vzdelávania. Po tretie zlepšiť verejnú správu zriadením špeciálnej verejnej správy. A napokon po štvrté, podporiť inovácie vznikom centier podpory pre start-upy.
Uvedené ekonomické opatrenia, ktoré môžeme urobiť v krátkom čase, dokážu priniesť prvé relevantné pozitívne efekty už v priebehu jedného, dvoch rokov a zásadnú zmenu v horizonte 4 až 7 rokov. Hlavný nástroj na rýchle oživenie našej ekonomiky predstavuje zavedenie nemeckého štandardu v riadení štátu, a to prioritne v „špeciálnych ekonomických zónach. Pre krátkosť priestoru vysvetlím iba najdôležitejšie body (viac www.nemeckystandard.sk).
.prvá „rýchla výhra“ – nepravá exteritorialita
Za zlyhávajúcu vymožiteľnosť práva u nás nesú zodpovednosť „manažmenty“ (minister spravodlivosti, predsedovia najvyššieho a ústavného súdu atď.) tretieho pilieru moci – súdov – a nepísaného štvrtého piliera – prokuratúry. Ako to zlyhávanie vyzerá? V porovnaní s priemerom EÚ je slovenská justícia prezamestnaná, relatívne predražená a veľmi pomalá.
Podľa štúdie EÚ sme 3. v počte sudcov na 1 000 obyvateľov, naše relatívne výdavky (ako percento z verejných výdavkov krajiny) sú 6. najvyššie v EÚ, na súdy ide o pätinu (oproti priemeru) až o tretinu (oproti mediánu) viac z verejných výdavkov, ako je bežné v EÚ. A napriek tomu trvá u nás firemné konkurzné konanie najdlhšie v celej EÚ, v počte nedoriešených občianskych a obchodných sporov (na 100 obyvateľov) i času trvania občianskeho a obchodného sporu sme 6. od konca.
Ekonomicky to prináša dva veľmi negatívne fakty: Po prvé, miliardy eur sú uväznené v konkurzoch a sporoch, pričom neslúžia ľuďom, nevytvárajú hodnoty, len chátrajú a upadajú. Škody, za ktoré nie je nikto braný na zodpovednosť. Ničenie hodnôt, na ktorých pracovali tisíce a tisíce ľudí. Len tak. Po druhé, nespravodlivo sa prerozdeľujú vytvorené hodnoty a majetok: súdy totiž svojou pomalosťou či nečinnosťou (a to nehovorím o vecne zlých rozhodnutiach) vytvárajú priestor na nezákonné obohatenie presunúť mimo dosahu spravodlivosti. Podnikanie v takomto prostredí stráca pre mnohých zmysel.
Slovenská a nemecká pozícia na opačných póloch v aktivite súdov priamo koreluje aj s ich dôveryhodnosťou medzi podnikateľmi a verejnosťou: kým na Slovensku dôveruje súdom necelá štvrtina ľudí, v Nemecku presne naopak – viac ako tri štvrtiny ľudí nepochybuje o objektívnosti a kvalite svojich súdov. Viac ako polovica malých sporov (do 5 000 eur) je v Nemecku právoplatne rozhodnutá do 3 mesiacov a pri väčších sporoch (nad 5 000 eur) je tretina rozhodnutá do 3 a ďalšia štvrtina do 6 mesiacov (t. j. 58 percent sporov do 6 mesiacov).
Pre našu rýchlu zmenu potrebujeme okamžite funkčné riešenia. Jedným z nich je nepravá exteritorialita. Nemecké obchodné právo je možné v určitom rozsahu využívať na Slovensku už dnes. Ak zmluvný obchodný vzťah obsahuje tzv. cudzí prvok, môžu si zmluvné strany zvoliť rozhodné právo podľa vzájomnej dohody – aj nemecké. Ak takýto cudzí medzinárodný (nemecký) prvok zmluva neobsahuje, aj tak sa možno vyhnúť slovenským súdom – voľbou rozhodcovského alebo arbitrážneho súdu. Podnikatelia v špeciálnych ekonomických zónach si tak v otázkach obchodného práva budú môcť záväzne a výlučne vybrať kvalitný arbitrážny súd sídliaci vo Viedni, Mníchove, Frankfurte nad Mohanom či ďalších mestách, ale aj rozhodcovský súd v danej zóne, respektíve pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore (s účasťou starostlivo zvolených kvalitných slovenských a nemeckých sudcov).
.druhá „rýchla výhra“ – duálne vzdelávanie
Slovensko je krajinou ekonomických paradoxov. V oblasti vzdelávania a zamestnanosti sa prejavuje tak, že kým nezamestnanosť mladých u nás patrí medzi najvyššie v EÚ, a teda nemal by byť pre firmy problém vybrať si vhodného mladého zamestnanca, firemný sektor sa permanentne sťažuje na nedostatok vhodných odborne pripravených absolventov. Čo je príčinou tohto paradoxu? Nezamestnanosť mladých je z dlhodobého hľadiska jedným z najväčších problémov EÚ. Situácia je však v jednotlivých členských štátoch rôzna – rebríček má vždy dva konce. Na tom neúspešnom, s nezamestnanosťou mladých vyššou než 30 %, nájdeme juhoeurópske PIGS štáty (Portugalsko, Taliansko, Grécko, Španielsko a spolu s nimi Cyprus) a bohužiaľ s 35 percentami ešte aj Slovensko. Na druhom konci sa medzi úspešných s nezamestnanosťou mladých pod 10 % zaraďujú Nemecko a Rakúsko). Ako je to možné? V čom je dôvod? Rozhodujúcu príčinu pre extrémne vysokú nezamestnanosť mladých musíme hľadať v systéme vzdelávania.
Na Slovensku, v Taliansku, Grécku a pod. sa uplatňuje systém čisto školského vzdelávania. Čisto školský vzdelávací systém môže dobre fungovať iba pre obmedzený počet základných povolaní. Neposkytuje priestor na získanie špecializácie, ktorá je v súčasnosti absolútnou nevyhnutnosťou. Úlohu nevyhnutného vzdelávania, respektíve doškoľovania v špecializáciách potom musia chtiac-nechtiac preberať zamestnávajúce firmy. Tým sa však automaticky akýkoľvek absolvent stáva pre prax nevyhovujúcejší než existujúci a v európskom porovnaní menej vyhovujúci, než absolvent v krajine so špecializáciou.
Naproti tomu v krajinách nemeckého štandardu, teda v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku (aj keď Švajčiarsko nie je členom EÚ) sa s veľkým úspechom uplatňuje a využíva duálny systém vzdelávania. Školské učebné plány a vzdelávanie sa adaptujú na potreby praxe, žiaci absolvujú odborné vzdelávanie v jednotlivých firmách. Realizujú sa spoločné projekty, výskum, tréningy, analýzy a pod. Duálne vzdelávanie je v Európe považované za jednu z kľúčových príčin hospodárskeho rozvoja Nemecka i Rakúska.
.tretia „rýchla výhra“ – zavedenie nízkej podnikateľskej a vysokej monopolnej a oligopolnej dane
Monopoly sú na Slovensku napríklad energetické distribučné firmy, vodárenské spoločnosti a pod. Hoci si môžete vybrať, od koho plyn či elektrinu nakúpite, cez čie rúry či drôty sa k vám dostane (t. j. distribútora) si vybrať nemôžete – do každého domu či bytu vedú iba jedny rozvody plynu, elektriny či vody. Naproti tomu príkladmi oligopolu sú napríklad banky alebo telekomunikační operátori. V oboch odvetviach tri najväčšie firmy (banky) ovládajú buď rozhodujúci podiel na trhu (banky), alebo dokonca celý trh (telekom).
Monopolné aj oligopolné firmy majú z takejto trhovej situácie mimoriadne výhody. Extrémom je situácia monopolov, kde štát často zákonom alebo vyhláškou „garantuje“ presne určenú mieru zisku. Prevádzkovanie takejto firmy sa tak mení z podnikania na čisté rentiérstvo či mýtnictvo. Chcete elektrinu/vodu/plyn? Zaplaťte „mýto“ distribučnej spoločnosti. V oligopoloch sa zasa často stáva, že prichádza k utajeným dohodám o cenách, produktoch a pod. Skutoční podnikatelia, oligopolisti a monopoly by mali platiť rozdielne sadzby dane. Časť výnosu z vyšších monopolných a oligopolných daní pre „mýtnikov“ umožní kompenzovať z pohľadu štátneho rozpočtu nižšie dane pre skutočných podnikateľov. A o to v skutočnosti ide – podporovať monopolných mýtnikov či prevádzkarov nízkymi daňami je ekonomický nezmysel. Nikam nemôžu odísť. Nikto im nekonkuruje. Nič neriskujú. Užívajú si bezpečnú rentu garantovanú štátom, na ktorú sa im všetci skladáme. Jediné, o čo pri zdanení monopolov a oligopolov ide, je určiť spravodlivú mieru deľby zisku za to, že túto prevádzku pre nás zabezpečujú, že toto „mýto“ z nášho poverenia pre nás vyberajú. Som presvedčený, že táto deľba (prevádzkar-štát) nesmie byť v pomere nižšom než 2:1, optimálne 1:1 pri monopoloch (pri oligopoloch minimálne 3:1, optimálne 2:1). Či to bude formou špeciálnej dane, osobitného odvodu, alebo obratovej licencie je pritom čisto technická otázka.
Energetické a plynárenské monopoly dnes totiž v SR zamestnávajú len 3,2 percenta ľudí zamestnaných v priemysle v stredných a veľkých podnikoch (nad 20 zamestnancov), ale aj vďaka zlej štátnej regulačnej politike ich tržby predstavujú až 16,6 percenta celého priemyslu a z koláča celkového zisku všetkých priemyselných podnikov si ukrojujú takmer celú polovicu (48,1 percenta, t. j. 1,23 miliardy eur).
Takáto deľba zisku v rámci priemyslu na Slovensku je absolútne chorá a škodlivá. V praxi totiž znamená, že niekoľko monopolných rentiérov zamestnávajúcich 11 886 ľudí si osvojí takmer rovnaký zisk, ako množstvo podnikateľských subjektov zamestnávajúcich spolu 361 729 ľudí. Len na porovnanie: hrubá ziskovosť firiem v energetike v SR je skoro trojnásobná ako v Nemecku (na úrovni pridanej hodnoty je tento pomer 21,1 percenta v SR k 8,2 percenta v Nemecku). Samozrejme, tento umelý a štátom podporovaný transfer zisku od podnikateľov smerom k monopolom má extrémne negatívne dopady na všetky ostatné priemyselné a nepriemyselné odvetvia – počnúc chýbajúcimi zdrojmi na investície, vedu, výskum a rozvoj cez chýbajúce finančné rezervy pre obdobie krízy až po nízke mzdy, prepúšťanie a vysokú nezamestnanosť. V kontexte týchto čísel je hneď jasnejšie, prečo sa viacerí oligarchovia a finančné skupiny zameriavajú na „podnikanie" v energetickom sektore. Pretože v skutočnosti to žiadne podnikanie nie je, ale iba bezrizikové inkasovanie garantovanej renty pri prevádzke štátnej infraštruktúry. Toto nespravodlivé rozdelenie je jednou z vážnych prekážok hospodárskeho rozvoja a oživenia ekonomiky.
Princípy riadenia ekonomiky štátu a ekonomiky podniku sú si v mnohom podobné. Existujú procesy, postupy, systémy a štandardy, ktorých uplatňovaním sa dá dosiahnuť úspech. Nie je to jeden krok, je to celý štandard. Zavedenie nemeckého štandardu v špeciálnych ekonomických zónach cez tisíckrát overený manažment zmeny prostredníctvom „rýchlych výhier“ je však skutočne možný. A nielen to. Predstavuje pre slovenskú ekonomiku žiaduce východisko z patovej situácie po tom, čo sa ocitla za bodom zlomu.
Marcel Klimek/
Narodil sa v roku 1973, študoval na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, po škole vyše desať rokov pôsobil v UniCreditBank Slovakia. Podieľal sa na reštrukturalizácii najväčších slovenských firiem, ako boli VSŽ, Nafta Gbely alebo Slovnaft. V pozícii výkonného manažéra zabezpečoval realizáciu jednej z najväčších investícií na realitnom trhu počas krízy v rokoch 2008 až 2010. V rokoch 2010 až 2012 ekonomicky riadil chod Ministerstva vnútra SR. V súčasnosti sa venuje ekonomickému poradenstvu a makroekonomickým analýzam. Je podpredsedom strany Nova. Je ženatý, má dve deti. Publikovaný text je úryvkom zo štúdie Nemecký štandard pre Slovensko.
Článok je prebratý zo stránky http://www.tyzden.sk/casopis/2014/27/nemeck-tandard.html