Hlavní aktéri slovenského poľnohospodárstva, najmä štát a mnohí manažéri družstiev, sa snažia ísť už štvrťstoročie cestou najmenšieho odporu. Čo najmenej práce, čo najmenej námahy, čo najmenej zamestnancov, a teda čo najmenej problémov. 

Kľúčoví účastníci tohto pohodlného spôsobu života, hlavne agrobaróni a manažéri družstiev, sa snažia čo najviac zakonzervovať terajšístav. To znamená z ich úzkeho hľadiska záujmov najmä dve veci:

1. v dotáciách zachovať v čo najvyššom objeme priame platby na plochu namiesto podpory zamestnanosti a produkcie a

2. čo najviac sťažiť vlastníkom pôdy, aby ňou mohli slobodne disponovať. Táto Ficova vláda prijala zákon, ktorým pozemkové transfery zásadne obmedzila. „Skvelé“ opatrenie ako demotivovať konkurenciu a eliminovať tlak na rast pridanej hodnoty.

Dôsledky takéhoto manažovania slovenského vidieka a poľnohospodárstva dnes vidíme a cítime všetci. Drastický prepad zamestnanosti, najnižšia ziskovosť, biedna produkcia i pridaná hodnota nášho agrosektora. Aby sme mali čo jesť, musia nám potraviny vyrobiť Nemci, Česi i Poliaci.

Donekonečna sa ale „klamať telom“ nedá. Je čas priznať farbu. Je čas na zmenu.

 

Change Management

Nepotrebujeme zázraky, nepotrebujeme tretie cesty, nepotrebujeme vymýšľať koleso nanovo. Potrebujeme manažment zmeny. Podporiť to, čo sa inde osvedčilo a čo funguje. V čom by mal teda rozumný manažment zmeny spočívať?

Som presvedčený, že treba urobiť štyri veci, ktoré som nazval „ŠTVORLÍSTOK” Potravinovej miliardy:

1. Dotácie viazané na dosiahnutý cieľ (Management by Objective),

2. Usporiadanie pozemkového vlastníctva,

3. Vlastnícke vysporiadanie podielnikov v družstvách a

4. Know-how transfer, vedomosti, zručnosti a pracovné „cnosti“. 

 

ŠTVORLÍSTOK” Potravinovej miliardy musí byť sprevádzaný aj ďalšími podpornými opatreniami, ku ktorým sa dostaneme neskôr.

 

1. Dotácie viazané na dosiahnutý cieľ (Management by Objective)

Management by Objective (MBO) znamená vo svojej podstate manažérsku techniku, pri ktorej sa riadenie ľudí či organizácií realizuje prostredníctvom jednoty medzi hlásanými cieľmi a odmeňovaním.

Inými slovami, ide o súlad slov – deklarovaných cieľov firmy či organizácie

– a činov – odmeňovania za plnenie cieľov. Alebo vedeckejšie

– je to proces definovania cieľov vnútri organizácie, aby manažment aj zamestnanci rozumeli svojim úlohám v organizácii a vnútorne sa identifikovali s jej cieľmi, s cieľom ich dosiahnutia.

Samozrejme, vážny problém nastane, ak síce verbálne deklarujeme ciele A a B, ale odmeňovanie je naviazané na úplne iné parametre X a Y. 

Preložené do priamej reči: Ministerstvo pôdohospodárstva môže aj stokrát napísať, ako mu záleží na raste produkcie s vyššou pridanou hodnotou či raste zamestnanosti, keď potom reálne odmeňuje opak. Prostredníctvom navýšenia priamych platieb podporuje produkciu s nízkou pridanou hodnotou a nízkou zamestnanosťou.

„Rečou peňazí“ teda ministerstvo hovorí toto: „Nezáleží nám na pridanej hodnote, pestujte monokultúry, nezamestnávajte ľudí, nerobte si zbytočné problémy, nezáleží nám na tom. Ide len o to, akú veľkú plochu si vyškrtáte na ortofotomape.”

Kým tento status quo „neodkonzervujeme“, nepohneme sa ďalej. Ako teda zmeniť dotačnú politiku? Dotačná politika zo strany štátu musí prejsť reparametrizáciou, zmenou parametrov na poskytovanie dotácií. Platiť niekomu milióny eur len za to, že pred desiatimi rokmi uzavrel nájomné zmluvy za symbolické centy s niekoľkými vlastníkmi pôdy – to je predsa nezmysel. 

Nová dotačná politika musí „rečou peňazí” potvrdzovať to, čo hovoríme, čo chceme, a čo potrebujeme. Mimo priamych platieb, znížených na nevyhnutné minimum, musia byť dotačné financie v maximálnej možnej miere naviazané na naše ciele. A to úplne konkrétne, exaktne a jasne.

 

Naše ciele v slovenskom poľnohospodárstve:

a) zvýšiť produkciu potravín a poľnohospodárskych produktov o 1 miliardu eur ročne,

b) zvýšiť zamestnanosť minimálne na priemernú úroveň v Európskej únii, teda na dvojnásobok v prepočte každých 100 hektárov obhospodarovanej pôdy,

c) zásadne preferovať pestovanie potravín, teda zeleniny, ovocia a aj zemiakov, na úkor monokultúr typu repka olejná alebo slnečnica,

d) zvýšiť produkciu potravín a poľnohospodárskych produktov na dvoj až trojnásobok, teda na priemernú úroveň v Európskej únii. Podobne zvýšiť aj hrubú, a najmä čistú, pridanú hodnotu a

e) zásadne podporiť živočíšnu výrobou, ktorá vytvára vyššiu pridanú hodnotu a zamestnanosť, na dvoj až trojnásobok zvýšiť stavy dobytka a ošípanych.

A presne tak, ako vyzerajú naše ciele, musia vyzerať aj naše kľúčové ukazovatele výkonnosti (KPIs, „Key Performace Indicators”), ktoré budeme podporovať dotáciami. Priamo, jasne a merateľne, aby boli kontrolovateľné.

Napríklad, každý poľnohospodár musí vidieť a vedieť, že za pestovanie zeleniny a ovocia dostane oveľa viac peňazí ako za pestovanie slnečnice. Rovnako musí každý poľnohospodár vidieť a vedieť, že za chov dobytka alebo ošípaných dostane oveľa viac peňazí ako za pestovanie repky olejnej.

Ciele, ktoré chceme dosiahnuť, sú pritom plne v súlade s cieľmi Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Reparametrizácia dotačnej politiky v tomto zmysle nie je žiaden problém. Práve naopak, ide o snahu efektívnejšie napĺňať ciele EÚ. Ako ukázala minulosť – spôsob, akým sa u nás rozdávali dotácie doteraz, k napĺňaniu týchto cieľov neviedol.

Veľa rokov som osobne zažil fungovanie KPIs a MBO na vlastnej koži. Niektoré KPIs a MBO som ako manažér zavádzal vo viacerých inštitúciách. Mal som možnosť sledovať, ako tieto inštitúcie po zavedení MBO fungujú.

Výsledok bol vždy rovnaký. Ak ľudia vedia, čo majú robiť, a zároveň im to isté „hovorí” ich finančné odmeňovanie, potom si ľudia nájdu spôsob, ako dosiahnuť stanovené ciele.

A tých, čo si tento spôsob nenájdu, vymenia iní, ktorí to dokážu. Funguje to všade vo svete. Funguje to v mnohých firmách a organizáciách na Slovensku. Bude to veľmi dobre fungovať aj v našom poľnohospodárstve. Možno budeme sami prekvapení, aké pozitívne výsledky dosiahneme v prekvapujúco krátkom čase.

 

2. Usporiadanie pozemkového vlastníctva

Je svojím spôsobom fascinujúce, ako dlho na malom Slovensku niektoré úlohy trvajú. Napríklad diaľnicu z Košíc do Bratislavy, ktorá sa začala stavať v roku 1972, teda ešte pred mojím narodením, sa ani po 43 rokoch nepodarilo dostavať. A na skorý koniec to vôbec nevyzerá.

Podobne sa už 25 rokov na Slovensku boríme s tzv. usporiadaním pozemkového vlastníctva, ktoré tiež stále nie je zavŕšené. Negatívne ekonomické dopady sú zrovnateľné s dopadmi stále nedostavanej diaľnice do Košíc.

Za jeden z najsmutnejších dôsledkov považujem už spomenutý príklad vinohradníckej oblasti Tokaj. Táto lukratívna oblasť má na Slovensku výmeru cca 900 hektárov. Využívať však môžeme iba polovicu, pretože cca 400 hektárov nie je vysporiadaných.

Problém je však celoslovenský. Zo štatistík vyplýva, že priemerný počet spoluvlastníkov na jednu parcelu je 11,11 spoluvlastníka (1 parcela = 11,11 spoluvlastníkov). Priemerný počet parciel na jedného vlastníka je 20,59 (1 vlastník = 20,59 parcely). Keďže problém usporiadania pozemkového vlastníctva je dostatočne medializovaný, budem v tejto časti veľmi stručný: 25 rokov úprav a stále bez konca – to je hanebný stav.

Všetky metódy a postupy pozemkových úprav sú známe, štát len musí vyčleniť dostatok ľudských a finančných zdrojov na ich realizáciu. Hneď ako sa dokončí obnova evidencie pôvodných pozemkov a právnych vzťahov k nim, bude mať každý pozemok na liste vlastníctva svojho vlastníka (spoluvlastníkov). Návratnosť prostriedkov vložených do tohto procesu je však ohromná – rovnako ako škody z meškania pozemkových úprav.

Problémom, ktorý treba riešiť okamžite následne, je vysoká rozdrobenosť pozemkového vlastníctva – najmä veľký počet spoluvlastníckych podielov) i veľký počet neznámych vlastníkov. Iným dôležitým opatrením s pozemkami je uľahčenie možnosti prenajať alebo predať pozemok pre jeho súčasných vlastníkov. Na rozdiel od súčasnej vlády som presvedčený, že liberalizácia nájmov (aj predaja) pozemkov povedie k rastu ich hodnoty pre občanov a súčasne zvýši tlak na tvorbu pridanej hodnoty v poľnohospodárstve. Naopak, zmrazovanie súčasného stavu dnešnou vládou ničí ekonomické hodnoty pre občanov ako majiteľov pozemkov, ale aj pre celý štát – kvôli chýbajúcej pridanej hodnote a zamestnanosti.

 

3. Vlastnícke vysporiadanie podielnikov v družstvách

Podľa posledných medializovaných informácií vlastní na Slovensku 1,5 milióna ľudí približne 10,5 milióna ks družstevných podielnických listov (DPL), a to v nominálnej hodnote 350 miliónov eur. 

Bežné slovenské družstvo má niekoľko sto až pár tisíc podielnikov. Drvivá väčšina z nich s minimálnym podielom, a teda aj minimálnou motiváciou aktívne vstupovať do chodu či riadenia družstva. To samozrejme dlhodobo nemôže dobre fungovať – ako sme si ukázali už skôr.
Čo však s tým?

Musíme urýchliť proces transformácie smerom k fungujúcim vlastníckym štruktúram. Ako? Jednou z foriem môže byť angažovanie štátu pri zriadení „dynamickej elektronickej aukcie“, kde sa bude dať obchodovať s DPL jednotlivých družstiev.

Dynamická elektronická aukcia (DEA) by bola de facto pozitívna obmena tzv. Squeeze-outu známeho z burzových akciových spoločností. Squeeze-out je legislatívne upravený proces, kde akcionár po prekročení určeného podielu v spoločnosti je povinný predložiť menšinovým akcionárom férovú ponuku na odkúpenie ich podielu, čím sa zamedzuje zneužívaniu pozície majoritného akcionára.

V našom prípade záujemca v elektronickej aukcii v stanovenom čase bude mať možnosť ponúknuť najvyššiu cenu za DPL daného družstva s istotou, že víťazná finálna ponuka bude písomne doručená a predložená každému jednotlivému podielnikovi daného družstva. A podielnik by zasa mal istotu, že s nulovými transakčnými nákladmi na jeho strane bude uvedený odpredaj DPL zabezpečený a odplata mu bude vyplatená.

Samozrejme, takýto proces môže byť rozumne sprevádzaný podporným bankovým financovaním. Dnes totiž neexistuje de facto žiaden, a už vôbec nie transparentný trh s DPL – na škodu všetkých podielnikov a celého agrosektora.

Takto bude vytvorený a zároveň sa zásadným spôsobom podporí dynamika usporiadania podielnickych pomerov v družstvách. A tá je esenciálna pre podstatné zvýšenie produkcie, pridanej hodnoty a nakoniec aj zamestnanosti v agrosektore.

 

4. Know-how transfer, vedomosti, zručnosti a pracovné „cnosti“

Thilo Sarrazin, bývalý dlhoročný člen bankovej rady nemeckej centrálnej banky Bundesbank, napísal o nemeckom hospodárskom zázraku po druhej svetovej vojne tieto slová:

„Oblasť práce je ríšou sekundárnych cností. Sú nimi dochvíľnosť, spoľahlivosť, precíznosť, poriadkumilovnosť, schopnosť zvládať záťaž, schopnosť zaradiť sa i schopnosť podriadiť sa.

Bez týchto vlastností nefunguje žiadne vytváranie hodnoty, založené na deľbe práce – dokonca ani efektívne pracujúca partia zametačov.

Dejiny ukazujú, že bohatstvo národov vo vysokej miere závisí od toho, či sú v obyvateľstve zastúpené tieto sekundárne cnosti. A tiež od toho, či sú povzbudzované, odmeňované a ďalej rozvíjané.“

Akokoľvek by som sa snažil, nenapísal by som to lepšie. Presne tieto cnosti a vlastnosti determinujú úspech a predstavujú „Nemecký štandard“. 

Viem to povedať len kratšie:

„Robiť veci poriadne.“

Práve toto nás delí od úspechu v mnohých oblastiach nášho života. Úspechu, ktorý všetci tak túžobne hľadáme a očakávame. Keď sa vrátime k vyššie uvedeným pracovným cnostiam a vezmeme si len dochvíľnosť, spoľahlivosť a poriadkumilovnosť, predstavíte si v spojitosti s týmito cnosťami typické slovenské družstvo? 

Slovensko potrebuje extrémnym spôsobom zefektívniť transfer poľnohospodárskeho know-how najmä z vyspelej západnej Európy k nám. Nie je akceptovateľné, aby sme v produktivite práce aj v produkcii 25 rokov po zmene režimu stále zaostávali o viac než 50 %.

To je fatálne a tragické zároveň. Našťastie to súčasne ukazuje obrovský skrytý a realistický potenciál, ktorý tu máme. Vo finančnom vyjadrení – ako som už uviedol skôr – tu leží „zakopaná“ minimálne 1 miliarda eur. A to už stojí za trochu námahy.

Transfer know-how v agrosektore dnes úplne stagnuje. Napr. v Programe rozvoja vidieka 2007 – 2013 sa do polovice 2013 podarilo realizovať iba 1 výzvu. Je to prirodzene spôsobené aj nezáujmom v očiach agrobarónov a manažérov družstiev, keďže ich „odmeňovanie“ dotáciami nijako nesúvisí s rastom produkcie. 

Nástroje a metódy na transfer know-how sú dnes pritom bežne známe:

• formálne vzdelávanie, tréningy,

• simulácie, blogy,

• asistencie a poradenstvo,

• pracovné tematické komunity,

• job transfery,

• konferencie,

• mentoring, expertné on-the-job tréningy,

• prípadové štúdie,

• asistencia pri zavádzaní nových technológií atď.

 

Hoci každá z metód má svoje výhody, ja osobne som najväčším fanúšikom on-the-job tréningov.

 

On-the-job tréning

Za týmto vzletným manažérskym názvom je schovaný jednoduchýproces: Osvojovanie si vedomostí dennodennou prácou na úspešnefungujúcej farme.

Ktokoľvek pracoval napríklad v nemeckej firme na Slovensku, môže porovnávať. Pracovné návyky a zručnosti, ktoré získate takouto skúsenosťou v reálnom živote, sú na nezaplatenie a neporovnateľné s účasťou na konferencii či sympóziu.

Návyky sa vám dostanú do krvi, naučíte sa podľa nich pracovať. Umožní vám to osvojiť si tzv. „best practice“*, prebrať odskúšané a uplatňované postupy, ktoré dlhodobo prinášajú najlepšie výsledky.

V Dánsku, Holandsku, Belgicku či Nemecku existuje množstvo úspešných fariem, od ktorých sa máme čo učiť. A pre ktoré by fungujúce družstvá na Slovensku nepredstavovali žiadne ohrozenie. Vytvoriťtréningový partnerský program (TPP) s konkrétnou krajinou, aj s finančnou podporou, však musí rámcovo zastrešiť štát. A tiež ho všemožne podporovať.

TPP nie je nič mimoriadne, ani prevratné, ale vynikajúco to funguje – o tom niet pochýb. Inak, len tak mimochodom, podobnú podporu know how transferu nám ponúkajú naši partneri zo zahraničia aj priamo.

Naposledy na jar 2015 bavorský expert Ingo Friedrich, predseda Európskeho hospodárskeho senátu a dlhoročný podpredseda Európskeho parlamentu.

 

Podporné opatrenia

Samozrejme, „ŠTVORLÍSTOK” Potravinovej miliardy musí byť sprevádzaný aj paletou podporných opatrení. Medzi ne určite patria:

 

Podpora spolupráce medzi poľnohospodárstvom a potravinárstvom

Vertikálna integrácia je štandardnou cestou zvyšovania pridanej hodnoty a výstupu pre podnikateľa. V prípade potravín ide o integráciu, prepojenie prvovýroby so spracovateľmi a obchodom.

Nakoniec, príkladom toho, aký obrovský potenciál je ukrytý vo vertikálnej integrácii, ukazuje najbohatší Slovák Andrej Babiš. Ten na to prišiel už dávno.

Jedinou cestou vertikálnej integrácie však nemusí byť kapitálovo náročné odkúpenie. Veľmi dobre fungujú aj partnerstvá alebo spoločné podniky.

 

Odstránenie subjektívneho hodnotenie projektov

V súčasnosti až 40 % bodov v dotačných nenárokovateľných schémach podlieha subjektívnemu hodnoteniu členov komisií. Takýto stav je príjemným prostredím pre korupčné správanie a klientelizmus pri rozhodovaní o prideľovaní dotácií.

 

Dotačná podpora spracovateľských kapacít v potravinárstve 

Najjednoduchším a najrýchlejším opatrením pre zlepšenie situácie je v tomto prípade odstránenie subjektívnych zásahov a korupčných rizík redukciou resp. vylúčením subjektívneho hodnotenia dotačných komisií.

Schémy je potrebné zmeniť na priamo nárokovateľné resp. na objektívne súmerateľné súťaže o dotácie.

 

Podpora vzniku a fungovania regionálnych odbytových združení

V poľnohospodárstve sa takéto združenia nazývajú OOV (Odbytové organizácie výrobcov). Ich cieľom nie je dosahovať zisk, ale umožniť predaj produkcie svojich členov.

Najmä malí a strední poľnohospodári majú totiž problém, že pre veľké maloobchodné reťazce sú ako partneri nezaujímaví, keďže nedokážu poskytovať a garantovať dodávky v objemoch, ktoré sú pre nich privysoké.

Odbytová organizácia výrobcov tento problém rieši. Je to de facto nadstavba vlastného podnikania farmárov, pričom im umožňuje dosahovať vyššiu pridanú hodnotu, ktorú inak inkasujú veľkoobchodníci. 

 

Zjednodušenie prebujnelej legislatívy v potravinárstve

Tu si už veľa a zbytočne vytrpeli napríklad spracovatelia mäsa. Všeobecným problémom slovenskej legislatívy je implementácia európskeho práva či smerníc. Veľmi zjednodušene – smernice majú svoju obligatórnu (povinnú) a fakultatívnu (nepovinnú) časť. Obrovské množstvo hospodárskych škôd v SR bolo napáchané excesívnou implementáciou smerníc, t.j. nadmerným prenášaním nepovinnej časti do záväznej slovenskej legislatívy. Žartom sa tomu hovorilo, že „v Bratislave nasadne na lietadlo bežný úradník z ministerstva, ale v Bruseli už vystupuje z lietadla sťa by minister a zákonodarca v jednej osobe”.

Legislatívne opatrenie na zásadné zlepšenie je pritom relatívne jednoduché a pozostáva z troch krokov:

a) kvalitný slovenský pripomienkový proces už pri tvorbe európskej legislatívy, dnes často nepovšimnutý slovenskými ministrami,

b) oddelenie procesu prijímania obligatórnej európskej legislatívy a nepovinných odporúčaní a

c) následný proces posudzovania výhodnosti akýchkoľvek prípadných nepovinných úprav slovenského práva.

Dnes totiž pri implenetácii eurosmerníc poslanci často detailne nevedia, ktoré ustanovenia sú jednoznačne obligatórne a ktoré nie. Takýto proces akékoľvek škody na agrosektore a hospodárstve vôbec zásadným spôsobom obmedzí. Iným krokom musí byť prehodnotenie už vykonanej excesívnej implementácie, t.j. tam, kde je to možné a kde je implementácia európskeho práva škodlivá, jej odstránenie.

Podpora malých, mladých a začínajúcich roľníkov Krásnym príkladom toho, kde to Európska únia myslí s nami dobre, ale my sami si to kazíme, je podpora začínajúcich roľníkov. EÚ ju považuje za dôležitú a žiada ju od nás.

A ako sa s tým vysporiadalo naše ministerstvo pôdohospodárstva? Tak, aby bol vlk sýty, teda agrobaróni nakŕmení a neohrození. Ale aj ovca je celá – požiadavka EÚ splnená.

Ministerstvo pripravilo program podpory, ale dalo do neho reštriktívne až nerealistické podmienky. Napríklad:

a) Roľníkom môže byť len absolvent poľnohospodárskej školy. Čo myslíte, že vaši prastarí rodičia, z ktorých obrovská časť bola roľníkmi, mali nejaké roľnícke školy? Nemali a napriek tomu vedeli hospodáriť na pôde.

b) Roľník musí mať vlastnú pôdu vo vlastníctve alebo nájme. Čo myslíte, že pri 253 eurových dotáciách na 1 hektár, na ktoré vám stačí zakresliť si pôdu na ortofotomape, sú dnes nejaké relevantné plochy, na ktoré nikto neberie dotácie? Nie, nie sú.

Riešenie je pritom v rukách štátu. Slovenský pozemkový fond disponuje množstvom pozemkov, ktoré by mohol prenajať začínajúcim roľníkom.

Akurát by ich pri nájme musel chcieť uprednostniť pred agrobarónmi. Pre agrobarónov by to bolo bolestivé, pre úspešný agrosektor je to ale nevyhnutné.

Samozrejme, agrosektoru môžu pomôcť aj mnohé iné opatrenia, ako sú napr. zaisťovacie a poisťovacie schémy pre poľnohospodárov, či podpora lokálnych značiek a spotreby lokálnej produkcie.

„ŠTVORLÍSTOK” Potravinovej miliardy je však úplne kľúčový a nevyhnutný.

Bez „ŠTVORLÍSTKA”, a teda bez

1. zavedenia manažmentu podľa cieľov (MBO), určujúceho ako primárne ciele 2-násobnú zamestnanosť a o 1 miliardu eur vyššiu poľnoprodukciu,

2. bezodkladného usporiadania pozemkového vlastníctva,

3. vysporiadania vlastníctva družstiev cez dynamické elektronické aukcie (DEA) a

4. vytvorenia intenzívnych tréningových partnerských programov (TPP),sa naše dramatické zaostávanie a bieda v poľnohospodárstve nezmení.

Zázraky sa v ekonomike dejú len zriedka. A aj to len tým, ktorí si ich aspoň trochu zaslúžia.

 


 

* „Best practice“ je manažérska technika resp. metóda uplatňovania a preberania odskúšaných a využívaných
postupov, ktoré dlhodobo a konzistentne vykazujú najlepšie výsledky – bežne používaná v riadení
firiem ako tzv. „benchmark“