V čom vidíte hlavné problémy slovenského vidieka, poľnohospodárstva a naň naviazanej potravinárskej výroby?

Pre mňa sú to: nezamestnanosť, slabá ekonomika, potravinová nesebestačnosť a zanedbaná ekológia, ráz a vzhľad krajiny. Celkovo je tak slovenský vidiek v úpadku. Typickým príkladom sú tisíce hektárov monokultúr olejnín pestovaných pre priemysel. Ich prínos pre zamestnanosť je minimálny, ich úroda je pod priemerom EÚ, zaberajú pôdu vhodnú pre produkciu potravín a ich priamy vplyv na životné prostredie a ekodiverzitu je devastujúci. Dnešné dotačné mechanizmy ich však „milujú“. Výsledkom takto nastavenej politiky je, že si dovážame potraviny, ktoré by sme si dokázali vyrobiť aj sami a dovážame ich z krajín, ktoré majú rovnaké klimatické podmienky, ako Slovensko.

Ako by ste nastavili udeľovanie dotácií, aby sa to zlepšilo?

Podpora musí smerovať tam, kde vznikajú pracovné miesta a zvyšuje sa produkcia. Mechanizmus musí byť motivačný, viazaný na konkrétny cieľ a nie na veľkosť obrábanej plochy. A presne tak, ako vyzerajú naše ciele, musia vyzerať aj naše kľúčové ukazovatele výkonnosti, ktoré budeme podporovať dotáciami. Priamo, jasne a merateľne, aby boli kontrolovateľné a motivujúce.
Kde vidíte potenciál na zvýšenie produkcie o miliardu eur?

V knihe spomínaná miliarda predstavuje produkciu chýbajúcu k našej sebestačnosti a je symbolickým potenciálom našich potravinárov a poľnohospodárov. Vo svojej analýze dokazujem, že ak by tieto sektory fungovali aspoň na úrovni našich úspešnejších maďarských a poľských susedov, spolu by ich potenciál narástol o jednu miliardu eur. Riešenie vidím v štyroch opatreniach: už spomínaný motivačný systém v dotáciách, usporiadanie pozemkového vlastníctva, usporiadanie vlastníctva družstiev a zavedenie osvedčených prístupov zo zahraničia.

Čo by to znamenalo v praxi?

Skúsim to zjednodušiť:

• Dotácie viazané na dosiahnutý cieľ – chceme podporovať len tých, ktorí slovenskému vidieku reálne pomáhajú – zamestnanosťou, ekologickosťou výroby, prípadne vysokou pridanou hodnotou svojej produkcie. Chceme zastaviť „peňazovod“ smerujúci do vreciek slovenských agrobarónov.

• Usporiadanie pozemkového vlastníctva – spomínaní agrobaróni profitujú z mimoriadnej rozdrobenosti slovenskej pôdy a z obmedzení pri jej kúpe a predaji. Toto sa musí zmeniť.

• Vlastnícke vysporiadanie podielnikov v družstvách – najmenej efektívni poľnohospodári sú tam, kde je najviac podielnikov. Tí sú navyše často priamo okrádaní a držaní v nevedomosti. Chceme motivovať družstvá, aby podielnikov, ktorí reálne neprispievajú k podnikaniu, férovo vyplatili a aby sa podiely družstiev koncentrovali do rúk tých, ktorí v nich reálne pracujú.

• Know-how transfer, vedomosti, zručnosti a pracovné „cnosti“ – je nevyhnutné, aby slovenskí farmári odpozorovali úspešné metódy vyspelého zahraničia. Preto štát musí podporiť čo najväčšiu výmenu informácií, stáží a vzdelávania medzi slovenskými farmármi a ich partnermi v úspešnejších krajinách.

V publikácii sľubujete 50 000 nových pracovných miest. Nie je to lacný populizmus?

Toto číslo vychádza zo štatistík EÚ. Keby naše sektory pracovali tak, ako majú, týchto ľudí by potrebovali a museli by nové pracovné miesta vytvoriť. Za 25 rokov prišlo poľnohospodárstvo o 200 tisíc pracovných miest. Napriek lacnej pracovnej sile, ktorú máme oproti Západu, napriek vysokým dotáciám a rovnakým cenám strojov na celom kontinente zostalo v tomto sektore pracovať len 50 tisíc ľudí. Dôsledkom čoho musíme množstvo potravín dovážať a de facto tak platiť oveľa drahšiu pracovnú silu v Nemecku, v ČR či Poľsku.

Koľko eur stojí jedno pracovné miesto v poľnohospodárstve dnes?

Do poľnohospodárstva ide každoročne 500 až 750 miliónov eur, a to na nepriame udržanie 50 tisíc pracovných miest. Toľko ľudí dnes pracuje v celom slovenskom poľnohospodárstve. Ak prepočítame dotáciu na 1 pracovné miesto, dostaneme sa na neuveriteľné čísla: ročne ide o nepriamu dotáciu 10 až 15 tisíc eur na 1 pracovné miesto, mesačne 1 250 eur! V porovnaní s inými veľkými zamestnávateľmi je to dvojnásobne viac peňazí. Podobná suma stačí v EÚ v priemere na udržanie 2 miest a v Poľsku identická dotácia dokonca zabezpečí 4,5 pracovného miesta. Inými slovami: zamestnávame málo ľudí, veľa im platíme a ešte aj málo vyrobíme. 

Nie je potravinová sebestačnosť v 21. storočí prežitkom? Načo pestovať alebo vyrábať niečo, čo si môže ktokoľvek kúpiť inde lacnejšie?

Potravinová sebestačnosť je pre mňa meradlo efektivity. Nejde o to, aby sme na Slovensku hľadali miesto pre banánové či pomarančové plantáže, ale o to, aby sme poukázali na potenciál našich poľnohospodárov a potravinárov. Keby sa ich výkony dostali na priemer Únie, boli by sme potravinovo sebestační v tom zmysle, že export a import potravín by bol v rovnováhe. Obrazne povedané, za každé dovezené kilo exotického ovocia by sme vyviezli adekvátne množstvo iných slovenských potravín. Pomoc slovenskej potravinovej sebestačnosti nemusí stáť ani euro navyše.

Sú naši poľnohospodári a potravinári menej schopní ako ich kolegovia, keď sa svojimi výkonmi nevedia dostať ani na priemer EÚ?

Nie, vážnu úlohu tu zohráva naša história a politici. Tí ich často motivujú svojimi predstavami nesprávnym smerom. A naopak, tí potenciálne úspešnejší, majú v ceste prekážky v podobe rôznych obmedzení. Cesta nahor však je možná a nie je vôbec komplikovaná. Štvorlístok opatrení Potravinovej miliardy pre Slovensko by oba tieto sektory posunuli výrazne vpred.

Odkiaľ máte istotu, že by to reálne fungovalo?

Slovenská ekonomika rástla v rokoch 2006 a 2007 o viac ako 8 %. Nezamestnanosť klesla od roku 2004 do roku 2008 výrazne z 19,1 % na 9,8 %. Nebolo to samo od seba, ale vďaka dobre nastaveným politickým rozhodnutiam v oblasti ekonomiky. Preto je jasné, že keď sa chce, tak sa to dá! Poznám veľa ľudí, ktorí pred 8 – 10 rokmi s hrdosťou hovorili o sebe, že sú zo Slovenska. Z krajiny, ktorá vtedy bola hospodárskym tigrom Európy. Jedným z najlepších dôkazov, že poľnohospodárstvo v SR môže vysoko prosperovať, je úspešné podnikanie zahraničných farmárov na Slovensku. Podnikajú na slovenskej pôde so slovenskými zamestnancami, no ich výsledky
sú oproti mnohým slovenským družstvám vysoko nadpriemerné.

Čo by mal byť výsledok opatrení Potravinovej miliardy pre Slovensko? 

Za rovnaké peniaze ako dnes zamestnať viac ľudí a vyprodukovať viac potravín. Slovensko by jednoducho nemalo akceptovať pasívnu dotačnú politiku EÚ, ktorá k žiadnej aktivite nemotivuje, pretože máme aj svoje vlastné záujmy: napr. znížiť nezamestnanosť a vrátiť dlhodobo nezamestnaným pracovné návyky, aby neboli do konca života odkázaní na štát. 

Aj doterajšie vlády tvrdili, že im ide o potravinovú sebestačnosť a podporu vidieka. V čom je tento program iný? 

Ide o súlad slov a činov, alebo, inými slovami, o definovanie cieľov vnútri organizácie, aby manažment aj zamestnanci rozumeli svojim úlohám a ich odmeňovanie bolo viazané na dosiahnuté výsledky. Ministerstvo pôdohospodárstva môže aj stokrát napísať, ako mu záleží na raste produkcie s vyššou pridanou hodnotou či raste zamestnanosti, keď potom reálne odmeňuje pasivitu. Prostredníctvom navýšenia priamych platieb podporuje produkciu s nízkou pridanou hodnotou a nízkou zamestnanosťou. Program „Štvorlístok“ na rozdiel od slovenskej súčasnosti a minulosti ponúka kombináciu odskúšaných a praxou opakovane overených funkčných riešení.