V porovnaní s Nemeckom, Českom, Poľskom a Rakúskom máme skoro identické klimatické podmienky, ale výsledky nášho poľnohospodárstva sú oveľa horšie. Pripomínam len príklad s ojazdenou motorkou, Porsche a airbusom. Ako je to možné?
V kapitáli (stroje, zariadenia, vozidlá atď.) to tiež nie je, tieto komodity sú v zmysle voľného pohybu tovarov dostupné rovnako v celej EÚ. Kedysi mali možno družstvá na Slovensku horší prístup k bankovému financovaniu, ale aj tento deficit bol časom v zásade eliminovaný. Aj pracovnú silu máme v porovnaní s referenčnými krajinami s výnimkou Poľska lacnejšiu, tak v čom je problém?
„Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté“, hovorí známe príslovie. A slovenské poľnohospodárstvo nám za posledných 20 rokov ponúka krásne prípadové štúdie podnikania s pôdou, ktoré platnosť tohto príslovia potvrdzujú.
Na Slovensku už roky hospodária napríklad dánski farmári. Sú konkurencieschopní, dosahujú zisk, darí sa im. Dánski farmári na Slovensku sú našou domácou referenčnou skupinou, na základe ktorej vieme vypozorovať niekoľko zákonitostí. Pomenujme si teraz päť z nich:
1. Úspešnejšie sú farmy s jedným vlastníkom alebo s úzkou skupinou
vlastníkov.
2. Družstvá (farmy) s desiatkami či stovkami podielnikov sú menej
úspešné.
3. Úspešnejšie sú farmy so zahraničným vlastníkom.
4. Farmy so zahraničnými vlastníkmi sú úspešné bez ohľadu na
výrobnú orientáciu. Relevantná časť z nich je zisková aj bez započítania
dotácií.
5. Úspešnejšie z fariem so slovenskými vlastníkmi sú farmy v rastlinnej
výrobe.
Pre slovenské družstvá v priemere platí týchto šesť zákonitostí:
1. V rastlinnej výrobe dosahujú len cca 40 % úrovne EÚ–15 (tzv.
“staré” členské štáty EÚ).
2. V živočíšnej výrobe dosahujú cca 38 % úrovne EÚ–15.
3. Príjmy na 1 hektár majú o 70-80% nižšie, ako je priemer EÚ 15.
4. Priemerné hektárové úrody dosahujú iba 40 – 60 % priemeru dnešnej EÚ.
5. Intenzita chovov dobytka je takmer najnižšia v EÚ.
6. Dojivosť kráv je jednou z najnižších v EÚ.
Úpadok slovenského poľnohospodárstva spôsobuje zlyhávanie všetkých troch zložiek osi vláda – manažmenty družstiev - vlastníci.
Ako hlavné príčiny takéhoto stavu sa dajú pomenovať:
a) zlá dotačná politika vlády,
b) slabé know-how, absencia zručností a pracovných cností manažmentov
družstiev a agrofariem a
c) kolektivizácia, ktorá zneprehľadnila vlastníctvo a zničila vzťah
ľudí k pôde.
A) Dotačný systém
Spoločná poľnohospodárska politika (CAP), ako jedna z nosných politík Európskej únie s každoročným rozpočtom viac ako 57 miliárd eur, umožňuje viacero typov rôznych dotácií. Z pohľadu optiky slovenského poľnohospodára ich rozdeľme do 3 základných skupín, v ktorých sa na Slovensku vyplatí v priebehu rokov 2014 až 2020 5,35 miliardy eur.
Toto rozdelenie je aj výsledkom toho, ako Slovensko „zabojovalo“ o presun prostriedkov z II. piliera do I. piliera, teda do režimu pohodlných priamych platieb. S trochou zjednodušenia sa dá napísať, že vďaka predmetnému rozdeleniu dotácií môžu naši poľnohospodári rátať na každý 1 hektár s dotáciou 253 eur, a to bez ďalších špecifických záväzkov. Teda 62 % z celkového objemu dotácií (približne 3 miliardy eur) vo výške cez 5 miliárd sa rozdelí týmto pohodlným spôsobom.
Poľnohospodárski manažéri, ako skoro my všetci, hľadajú istoty.Preto majú radi svoj „svätý grál“ – priame platby na plochu. Vo svojej podstate táto dotácia funguje nasledovne:
Na ortofotomape poľnohospodár vyznačí pozemky, ktoré obhospodaruje. Bez ohľadu na to, či ich vlastní, má v nájme alebo len obhospodaruje zo zvyku. Potom si vypočíta výmeru obhospodarovaných pozemkov a na každý hektár môže inkasovať až 253 €. Iné požiadavky (na pestovanie a pod.) sú minimálne. Toto je pre šéfa družstva základná istota.
K čomu takýto systém predsedu družstva ďalej nabáda? Vysiať monokultúru, ktorá je pracovne čo najmenej náročná, aby sa o to nemusel starať. Napríklad repku olejnú, kukuricu alebo slnečnicu. Takto môže predseda družstva najjednoduchšie inkasovať rentu z pôdy. A že takýto prístup spôsobuje makroekonomicky zásadné problémy v produkcii, pridanej hodnote či zamestnanosti? To nie je problém manažérov družstiev. Veď je tak nastavený „systém“. Naše vlády tento škodlivý dotačný systém zachovávajú, a to bez ohľadu na svoju deklarovanú politickú alebo ideologickú orientáciu.
Bez zmeny dotačného systému sa slovenské poľnohospodárstvo ani vidiek nepohnú dopredu. Ako ho zmeniť, o tom píšem v kapitole Systémové riešenia.
B) Know-how, zručnosti a pracovné „cnosti“
Napriek zlej dotačnej politike na Slovensku vedia byť niektorí farmári úspešní. V trojsúboji dánskych farmárov, slovenských fariem s jedným alebo málo majiteľmi a slovenských družstiev – všetko na slovenskej pôde – je víťazom dánsky farmár. Druhé miesto získava slovenská farma s niekoľkými majiteľmi a až tretie je družstvo.
Dáni pritom nemajú čarovný prútik ani zázračný prsteň. Svoj úspech budujú na 2 pilieroch:
• uplatňovanie najnovších vedomostí a najlepších produkčných či
pestovateľských techník (best practice) a
• riadny výkon práce – taký výkon požadujú od seba, ale aj od svojich
zamestnancov – a dodržiavajú ho.
Nič viac a ani nič menej v tom v konečnom dôsledku nie je. Aj o tomto budeme podrobnejšie hovoriť v kapitole Systémové riešenia.
C) Kolektivizácia
Násilná kolektivizácia po 2. svetovej vojne, ako aj problematická transformácia družstiev po nežnej revolúcii, zanechali a spôsobili 3 zásadné škody na slovenskom poľnohospodárstve:
a) stratu vzťahu a väzby k pôde,
b) rozdrobené vlastníctvo družstiev a
c) rozdrobené vlastníctvo pôdy.
Strata vzťahu k pôde
Zničenie prirodzeného vzťahu vlastníka k pôde je jedna z najväčších škôd, ktorú nám 40 rokov kolektivizácie v socializme zanechalo. Najkrajšie to vidieť pri porovnaní fungovania bežnej farmy v pôvodnej EÚ-15 a bežného družstva v SR.
Bežná farma v Európe je de facto rodinná „živnosť“ zabezpečujúca obživu konkrétnej rodine s 2 pracujúcimi farmármi a výmerou menej
než 50 hektárov prevažne vlastnej pôdy.
Slovenské družstvo vyzerá úplne inak. S mediánovou výmerou 545 hektárov je 11-krát väčšie, zamestnáva okolo 12 poľnohospodárov a 95 % pôdy mu nepatrí. Nevlastní ho konkrétna rodina či pár majiteľov, ale často stovky podielnikov.
Pre západoeurópskeho farmára nemá zmysel sa flákať, ulievať, či nebodaj si niečo vziať – podvádzal by sám seba. Všetko dobré či zlé sa mu ako vlastníkovi pôdy 1:1 vráti.
Motivácie manažmentov a zamestnancov družstiev ( a aj akýchkoľvek iných firiem) s rozdrobeným vlastníctvom sú ale úplne odlišné.
Nepracujú na „vlastnej roli“, neprodukujú pre seba. Ako ukázali mnohé sociologické štúdie ich motivácia je klasicky zamestnanecká – čo najvyššia mzda pri čo najmenšej námahe - práci.
Presne tento motivačný faktor bol aj jedným z rozhodujúcich dôvodov svetovej finančnej krízy, ktorá začala v roku 2008. Manažéri bánk buď dobýjali bezprácnu rentu vo forme štátnych dlhopisov, ktoré centrálne banky vyhlásili za „bezrizikové”. Grécky príklad nám ukazuje, bezrizikové neboli a nie sú. Alebo tí istí bankoví manažéri maximalizovali zisk realizáciou štruktúrovaných vysokorizikových derivátov. Oboje manažérom vo finančnom sektore prinášalo pri malom množstve skutočnej práce extrémne zisky a následne aj extrémne vysoké prémie pre mnohých finančných manažérov. Ale pomáhalo to bankám či hospodárstvu jednotlivých krajín? Ako sme už mohli pocítiť na vlastnej koži – vôbec nie, presne naopak.
Veľmi podobná je situácia v poľnohospodárstve na Slovensku. Naše družstvá vo veľkej miere nefungujú ako európske farmy. Motiváciou manažérov družstiev je pri slabých podielnikoch maximalizácia krátkodobých výnosov pre seba samých. Motiváciou rôznych agrobarónov je „dobýjať rentu“, hľadať „cestu najmenšieho odporu“, a teda presadzovať čo najvyššie priame platby na plochu, nenaviazané na plnenie akýchkoľvek výkonnostných cieľov či cieľov v zamestnanosti. A to sa im zatiaľ aj darí.
Rozdrobené vlastníctvo družstiev
Táto rozdrobenosť vznikla začiatkom 90. rokov minulého storočia, podobne, ako rozdrobené vlastníctvo podnikov, ktoré prešli kupónovou privatizáciou. Na rozdiel od podnikov z kupónovej privatizácie, u družstiev žiadna následná „vlna“ preusporiadania vlastníctva nenasledovala.
Rozdrobené vlastníctvo družstiev vzniklo ako následok pokusu vrátiť vlastníctvo družstiev pôvodným vlastníkom pôdy. Takto u nás vzniklo začiatkom deväťdesiatych rokov tisíc poľnohospodárskych družstiev priemerne so 700 podielnikmi.
Tento pokus ale v praxi zlyhal. Rovnako ako zlyhal aj v kupónovej privatizácii. Neboli sme vtedy schopní – a nie sme ani dnes – efektívne spravovať veci spoločne.
Nedarí sa nám to na úrovni štátu, žúp, miest či obcí. Nedarilo sa nám to v akciových spoločnostiach vzniknutých pre „kupónku“. Skôr alebo neskôr sa vždy necháme „manažmentom” okradnúť.
Časť problému je zrejme v mentálnej rovine – neradi sa hádame či bijeme za pravdu a spravodlivosť. Či už sme ostýchaví, či skôr leniví, väčšinou si len tak pofrfleme a necháme sa ďalej okrádať. Ako sa hovorí v známom prísloví: „Chudobnému aj z hrnca vykypí“.
Aj preto sa farmám s jedným či niekoľkými vlastníkmi darí lepšie, než družstvám so stovkami podielnikov.
Ak ste vy osobne (alebo vaši rodičia či príbuzní) podielnikom nejakéhodružstva, skúste si zodpovedať na otázky:
Ako často ste sa zúčastnili valného zhromaždenia svojho družstva?
Ako intenzívne ste sa priebežne zaujímali o jeho chod?
Koľkokrát ste analyzovali finančné výkazy svojho družstva?
Ako asi hospodári družstvo s vaším majetkom – vašou pôdou, keď sa oňho bežní podielnici zaujímajú len zriedka alebo nezaujímajú vôbec?
Rozdrobené vlastníctvo pôdy
Nescelené vlastníctvo pôdy, jeho rozdrobenosť zosilňovaná ešte aj legislatívnymi reštrikciami, stále viac konzervuje súčasný úbohý stav.
Namiesto toho, aby sme otvorili možnosti vlastníkov pôdy, zužujeme ich práva.
Namiesto toho, aby mohol vlastník ponúknuť svoju pôdu do správy niekomu, kto by ju dokázal obhospodáriť lepšie, ako súčasné neefektívne družstvo, štát kladie prekážky a „zmrazuje“ status quo. Štát bráni vlastníkovi – občanovi, aby mohol so svojou pôdou reálne podnikať napríklad tak, že rôzni poľnohospodári budú musieť súťažiť, kto mu ponúkne vyššie nájomné.
Komu tým štát pomáha? Občanom, poľnohospodárstvu alebo ekonomike ako celku? Nikomu. Všetkých spomenutých poškodzuje.
Štát pomáha len súčasným nájomcom pôdy – teda manažmentom
družstiev a agrobarónom. A vedľajším efektom tejto „pomoci“ je prehlbovanie zaostávania a úpadku agrosektora. Pretože efektívnejší či šikovnejší nemajú šancu súťažiť na otvorenom trhu o pôdu.
Paralelným problémom je stále neukončené pozemkové vysporiadanie. To je fatálne faux pas štátu. Príklad? Jedna z mála našich lukratívnych národných značiek, „Tokaj” môže využívať len niečo viac ako polovicu schválených vinohradov. Pretože ďalších 400 hektárov stále nemá vysporiadené vlastníctvo. Z toho sa môžu tešiť asi len tokajskí vinári v Maďarsku.
V tejto kapitole sme si zadefinovali hlavné príčiny zaostávania slovenského agrosektora. Sú nimi najmä zlá dotačná politika, absencia konkurencieschopného know-how, ako aj následky kolektivizácie. Poďme si teraz povedať, čo sa s tým dá robiť.