V Nemecku je nezamestnanosť pod úrovňou 5 %, na Slovensku je to 13 %. Kým v Nemecku dosiahol priemerný plat 3 558 eur, v SR len 858 eur. Prečo je to tak? Veď ekonomická veda prostredníctvom dopytovej krivky vysvetľuje, že čím je tovar alebo služba lacnejšia, tým je po nich na jednotnom trhu väčší dopyt. A prax to aj dokazuje – lacnejších jabĺk či jogurtov sa predá viac, ako tých drahších. Ľudia sa totiž správajú hospodárne.
Ale my na Slovensku popierame ekonomickú teóriu i prax. Máme tu „slovenský paradox trhu práce“. Práca je de facto službou, ktorú poskytuje zamestnanec zamestnávateľovi. Súčasne v Európskej únii funguje voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu i pracujúcich. Hoci ponúkame svoju prácu omnoho lacnejšie, napriek tomu je o ňu oveľa menší záujem. V čom je problém?
Podrobnejšie som sa analýze a riešeniam tohto problému venoval vo svojej publikácii „Nemecký štandard pre Slovensko”. Jednou z rozhodujúcich príčin tejto situácie je však aj vývoj a stav nášho agrosektora.
Európska únia si v Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ (CAP*) kladie za cieľ aj podporu zamestnanosti a príjmovej úrovne poľnohospodárov. Únia teda chce, aby jej politika podporila vznik alebo udržanie čo najviac pracovných miest a premietla sa čo najviac v peňaženkách bežných farmárov a zamestnancov v agrosektore.
Nie je takýto zámer EÚ nefér? Nie je to náhodou tak, že klasickým podnikateľským cieľom je dosahovať zisk, a to prostredníctvom zvyšovania výnosov a znižovania nákladov, čiže aj personálnych a mzdových? Nie je to tak, že by sa únia a ani národné štáty nemali miešať do zamestnanosti a prepúšťania v poľnohospodárstve?
Nie, nie je.
Jednoznačne súhlasím s bezpečnostnou úlohou CAP. Má veľký zmysel, aby sme sa ako spoločenstvo snažili o sebestačnosť, kvalitu a aj cenovú úroveň potravín. Súčasne je tiež správne, že jedným z cieľov EÚ je aj podpora a rozvoj vidieka. A rozvoj vidieka nemôžeme dosiahnuť bez udržania zamestnanosti.
Okrem toho, aj v bežnom živote je to tak, že ak prijímate od niekoho pomoc, rešpektujete jeho podmienky, za akých vám pomoc poskytuje. Ak teda prijímame pomoc na základe Spoločnej poľnohospodárskej politiky, mali by sme rešpektovať aj požiadavku udržania a rozvoja zamestnanosti na vidieku.
Každoročne „zhltne” CAP najmä prostredníctvom záručného fondu EAGF a fondu na rozvoj vidieka EAFRD v rámci celej EÚ viac ako 57 miliárd eur. Slovensku z toho prináleží v roku 2015 viac ako 700 miliónov eur. Len z 3. programovacieho obdobia, spoločne so zdrojmi nášho vlastného rozpočtu, tak predstavuje podpora poľnohospodárstva a vidieka objem skoro 600 miliónov eur. S akým výsledkom tieto prostriedky vynakladáme v súvislosti so zamestnanosťou?
Na vývoj zamestnanosti v slovenskom poľnohospodárstve sa môžeme pozrieť z troch uhlov pohľadu:
1. Historický vývoj,
2. Medzištátne porovnanie v rámci EÚ a
3. Medziodvetvové porovnanie v rámci SR.
Historický vývoj zamestnanosti
Už skôr sme uviedli, že Slovensko je žiaľ lídrom v likvidácii pracovných miest v poľnohospodárstve v celej Európskej únii. Za uplynulé štvrťstoročie sme zlikvidovali 200 tisíc miest, za posledných 20 rokov 150 tisíc. Detailnejšie porovnanie nájdete v tabuľke:
Medzištátne porovnanie v rámci EÚ
Zaujímavým kritériom na porovnanie je údaj o tom, koľko ľudí priemerne pracuje v jednotlivých krajinách EÚ na 100 hektárov pôdy. Slovensko v tomto ukazovateli vykazuje veľmi nízku úroveň, a pritom to nie je spôsobené vysokou produktivitou práce. Tá je u nás, žiaľ, tiež veľmi nízka.
Na Slovensku pracuje na 100 hektároch pôdy 2,86 človeka. Priemer EÚ je 2-násobný – 5,65 pracujúcich. Krajiny EÚ teda dokážu vyťažiť zo 100 hektárov pôdy oveľa vyššiu zamestnanosť. Poliaci ponúkajú na každých 100 hektároch pôdy obživu až 13 pracujúcim, čo je takmer 5-násobne viac ako na Slovensku. Produktivita práce Poliakov je pritom porovnateľná s nami. Ešte aj omnoho efektívnejší Nemci či Rakúšania zamestnávajú na 100 hektároch pôdy viac pracujúcich ako my.
Medziodvetvové porovnanie v rámci Slovenska
Pamätáte si na medializované „škandalózne“ investičné stimuly pre Mondi SCP či Samsung, kde stimul (dotácia) prepočítaná na 1 udržané pracovné miesto predstavovala 33 tisíc, resp. 26 tisíc eur? Pri štandardnom záväzku udržať pracovné miesto na 5 rokov to znamená každoročnú dotáciu vo výške 6 600 eur na zamestnanca, teda 550 eur mesačne.
V slovenskom poľnohospodárstve je situácia oveľa horšia. A pritom nejde o pár stovák pracovných miest, ako v prípade Mondi (766 miest) či Samsungu (760 miest), v celkovej sume 25 miliónov eur (Mondi) alebo 20 miliónov eur (Samsung) jednorazovo.
V poľnohospodárstve ide o 500 až 750 miliónov eur každoročne. Na účely porovnania za obdobné 5-ročné obdobie ide o 3,5 miliardy eur, a to na nepriame udržanie 50 tisíc pracovných miest. Toľko ľudí dnes pracuje v celom slovenskom poľnohospodárstve.
Ak prepočítame dotáciu na 1 pracovné miesto v slovenskom poľnohospodárstve, dostaneme sa na neuveriteľné čísla:
Ročne ide o nepriamu dotáciu až 15 tisíc eur na 1 pracovné miesto, mesačne 1 250 eur!
V porovnaní s Mondi či Samsungom je teda každé z 50 tisíc pracovných miest dotované viac ako dvojnásobne. Keď Mondi a Samsung boli škandálom, čo sú potom dvakrát vyššie dotácie v poľnohospodárstve? A ako je možné, že kým dotácia 1 180 eur mesačne u nás stačí len na udržanie 1 pracovného miesta, v EÚ stačí v priemere na udržanie 2 miest a v Poľsku identická dotácia zabezpečí 4,5 pracovného miesta? Sme skutočne takí neschopní? Z “Potravinovej miliardy” je zrejmé, že problém je niekde inde. Ale čo je najpodstatnejšie, tento problém je riešiteľný.
Agrosektor dokáže zamestnať nízkokvalifikovaných ľudí
Napriek tomu, že na Slovensku máme ešte stále výhodu relatívne lacnej pracovnej sily v porovnaní s priemerom EÚ, naša nezamestnanosť je značne nadpriemerná. A štruktúrne je to ešte horšie.
Najzávažnejším problémom je dlhodobá nezamestnanosť, ktorá predstavuje až dve tretiny ľudí, ktorí sú bez práce viac než rok. Celkovo je to 222 tisíc ľudí. Z celkového počtu 345 tisíc nezamestnaných nemá prácu viac ako 8 rokov 48 tisíc ľudí. Nikdy v živote vôbec nepracovalo 83 tisíc ľudí. Takmer 140 tisíc ľudí tak viac-menej úplne stratilo akékoľvek pracovné návyky a zručnosti, respektíve ich nikdy ani nezískalo.
V dlhodobej nezamestnanosti je potom nosným problémom nezamestnanosť nízkokvalifikovanej až nekvalifikovanej pracovnej sily, ako aj marginalizovaných skupín.
Riešenie nezamestnanosti pre priemysel a služby, teda pre kvalifikovanejších približne 200 tisíc nezamestnaných s nie tak dávnou pracovnou skúsenosťou som už popísal v publikácii „Nemecký štandard pre Slovensko”. Problém nízkokvalifikovaných či dokonca nekvalifikovaných však „Nemecký štandard” vyriešiť krátkodobo či strednodobo nedokáže.
Práca v pôdohospodárstve prezentovaná v tejto publikácii „Potravinová miliarda”, ako aj práca v lesnom, vodnom hospodárstve, či práca pri udržiavaní verejnej čistoty a poriadku, však problematiku dlhodobej nezamestnanosti nízkokvalifikovaných ľudí rieši. Presne tieto odvetvia totiž v Európe akceptujú nižšie kvalifikačné predpoklady.
Pre inšpiráciu by som rád uviedol tento príklad: Keby sme v poľnohospodárstve dokázali zamestnať len priemerný počet ľudí, ktorí v Európskej únii pracujú na 100 hektárov pôdy, vytvorili by sme tým viac ako 50 tisíc nových pracovných miest. Ak by sme na Slovensku realizovali opatrenia navrhované „Potravinovou miliardou”, znížili by sme počet nezamestnaných o takmer jednu šestinu.
* Stručný popis a krátky komentár k Spoločnej poľnohospodárskej politike (Common agricultural policy – CAP) nájdete v prílohe