Rozvoj slovenského vidieka bol, je a bude primerane spojený s využívaním prírodných zdrojov. Poľnohospodárstvo, lesné a vodné hospodárstvo a cestovný ruch tak zohrávajú jednu z kľúčových úloh v tom, ako sa vidieku darí.
Lenže aj naše poľnohospodárstvo ustrnulo v 80. rokoch minulého storočia. Kým napríklad celosvetové hektárové úrody obilnín sa odvtedy zdvojnásobili, na Slovensku stagnujú. Pridaná hodnota stagnuje, zamestnanosť drakonicky upadá.
Dnešný stav poľnohospodárstva v SR je taký zlý, že ani štátni úradníci s ich diplomatickou rečou a ohľaduplnosťou k ministrovi a vláde ho nevedia pomenovať inak než ako „nelichotivý“. Ak sa však chceme pohnúť ďalej, diplomatický jazyk nám nepomôže, skôr naopak. Preto som presvedčený, že vo svetle ekonomických a sociálnych faktov a parametrov ho môžeme s čistým svedomím nazývať pravým menom a bez úvodzoviek: je to katastrofa.
Trochu ekonomickej teórie
V sektorovej štruktúre patrí poľnohospodárstvo logicky k primárnemu sektoru ekonomiky. Ide o najvýznamnejší sektor ekonomiky tvorený odvetviami produkujúcimi základné suroviny a materiály. Klasická ekonómia rozlišuje vo všeobecnosti 3 základné výrobné faktory (prostriedky): prácu, pôdu a kapitál.
Pôda pritom predstavuje zástupný termín pre akékoľvek prírodné zdroje, práca je prácou zamestnancov aj manažérov a kapitálom sa myslí nielen finančný kapitál (peniaze), ale aj všetky prevádzkové prostriedky ako stroje, zariadenia, výrobné linky atď. Základný výstup agrosektora predstavujú zastupiteľné komodity, čiže najmä potraviny.
Rozumieť týmto bázickým ekonomickým vzťahom je dôležitým predpokladom pri analýze stavu slovenského poľnohospodárstva. Keď sa totiž pozrieme na výrobné faktory, zisťujeme, že na tom nie sme v európskom porovnaní vôbec zle. Pôda a klimatické podmienky sú u nás, ako v krajine mierneho pásma, porovnateľné s okolitými krajinami, akými sú Poľsko, Česko, Nemecko či Rakúsko. Prirodzene, krajiny južnej Európy sú na tom lepšie - napríklad Taliansko či Španielsko. Ale krajiny severnej Európy, ako aj niektoré ostrovné krajiny, sú na tom horšie ako my - napríklad Fínsko, Británia či Malta.
Z hľadiska dostupnosti a cenovej úrovne kapitálu sme na tom tiež celkom dobre. V Európskej únii platí voľný pohyb tovaru – výrobných prostriedkov, teda vozidiel, strojov a poľnohospodárskych zariadení. Ako príklad sa dá uviesť, že ceny traktorov Zetor či John Deere sú medzi krajinami EÚ viac-menej porovnateľné.
Ani v dotáciách, ako významnej zložke tvorby poľnohospodárskeho kapitálu, už veľmi nezaostávame. Sme takmer na priemere EÚ. Vo
vzťahu k práci máme dokonca konkurenčnú výhodu. Stále patríme ku krajinám, kde úroveň miezd nedosahuje európsky priemer.
Ak si to zhrnieme, v sume výrobných faktorov by teda malo mať slovenské poľnohospodárstvo konkurenčnú výhodu. Reálne však zlyhávame. Pozrime sa na poľnohospodárske výstupy detailnejšie, aby sme videli, v čom a o koľko zaostávame za priemerom Európskej únie.
Kľúčové ekonomické ukazovatele
Slovenské poľnohospodárstvo je v celej EÚ podľa kľúčových ekonomických ukazovateľov najhoršie, resp. jedno z najhorších. A to aj napriek tomu, že netrpí klimatickými nevýhodami Fínska (severská krajina), Malty (skalnatý ostrov) či pobaltských republík (Litva, Lotyšsko, Estónsko), ani nerozvinutosťou a neskorším vstupom ako Rumunsko či Bulharsko.
Slovensko by dokonca malo mať aj jednu obrovskú konkurenčnú výhodu. V celej Európskej únii sa totiž potvrdzuje, že pre úspešnosť poľnohospodárstva sú dôležité tzv. ekonomické „úspory z rozsahu“*. Zjednodušene to znamená, že podnikať v poľnohospodárstve vo väčšom prináša lepšie výsledky.
Napriek tomu, že v EÚ prebiehajú konsolidačné procesy spájania sa a zväčšovania priemernej výmery obhospodarovanej pôdy, priemerná farma v EÚ obhospodaruje iba necelých 50 hektárov pôdy. Na Slovensku je kvôli násilnej kolektivizácii priemerné družstvo až 11-násobne väčšie. Tak kde sú potom naše úspory z rozsahu? Kde sa strácajú či stratili?
Porovnajme si teraz údaje z Eurostatu za rok 2013. Komparácia s predchádzajúcimi rokmi v dlhodobom časovom rade nevykazuje v porovnaní s rokom 2013 žiadne špecifické anomálie. Rok 2013 teda môžeme použiť ako východisko pre ďalšie analýzy. Kvôli porovnateľnosti boli jednotlivé absolútne dáta prepočítané na 1 ha poľnohospodársky využívanej pôdy tak, ako je bežnou praxou pre medzinárodné porovnávania v agrosektore. Špecifickú pozornosť sme venovali komparácii s referenčnými krajinami, v našom prípade s Českom, Poľskom, Rakúskom a Nemeckom.
Za kľúčové ekonomické ukazovatele z mikroekonomického hľadiska možno považovať produkciu, pridanú hodnotu a zisk. Čo sa týka zisku, v poľnohospodárstve sa počíta na 2 úrovniach: ako klasický čistý hospodársky výsledok, tzv. „čistý zisk z podnikania“, ale tiež aj ako čistá pridaná hodnota upravená o dotácie, subvencie a dane, teda tzv. „zisk, príjem“.
Produkcia
Ako vyplýva z nižšie uvedenej tabuľky, v poľnohospodárskej produkcii zaostávame v porovnaní s priemerom EÚ o polovicu, konkrétne o 48 %. Ešte nepochopiteľnejšie je zaostávanie v produkcii oproti referenčným krajinám v rozsahu až 62 %. Ako je to možné?
Svieti slnko v Nemecku a Poľsku inak či dlhšie ako u nás? Je tam teplejšie? Majú tam kvalitnejšiu černozem ako my na Žitnom ostrove? Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Môžeme si za to sami.
Zisk a pridaná hodnota
Čistý zisk z podnikania na 1 ha obhospodarovanej pôdy predstavuje v SR iba 21 eur! Týchto 21 eur predstavuje iba 4 % z priemerného hektárového zisku v EÚ, ktorý dosahuje 539 eur. V ziskovosti poľnohospodárstva sme úplne najhorší v celej Európskej únii.
Aby sme si vedeli lepšie predstaviť, ako na tom sme, považujme slovenské poľnohospodárstvo za ojazdenú motorku, ktorá ide rýchlosťou 40 km/h. České poľnohospodárstvo je v porovnaní s nami Porsche, ktoré ide rýchlosťou 360 km/h. A Nemecko, Rakúsko, ale aj Poľsko idú v porovnaní s nami rýchlosťou lietadla Airbus, teda viac ako 1000 km/h. Drastickejší rozdiel je ťažko predstaviteľný.
Pozrime sa teraz, ako je to s ukazovateľom „zisk, príjem“ na 1 hektár. V prípade poľnohospodárstva je to vzhľadom na rodinné farmy ešte lepší ukazovateľ pre porovnávanie. Na Slovensku predstavuje zisk na 1 hektár 359 eur, v EÚ je to priemerne 866 eur. Zaostávame o viac ako polovicu, presnejšie o 59 %. Oproti referenčným krajinám zaostávame obdobne – v rozpätí 33 % až 66 %.
Čo sa týka čistej pridanej hodnoty na 1 hektár, na Slovensku predstavuje 138 eur. Priemer v EÚ dosahuje 596 eur. V porovnaní s Nemeckom a Poľskom zaostávame o viac ako tri štvrtiny, o trochu menej v porovnaní s Rakúskom. V porovnaní s Českom zaostávame „iba” o necelú polovicu, konkrétne o 43 %.
Čo sa týka kľúčových ekonomických ukazovateľov, výsledky slovenského poľnohospodárstva sú natoľko katastrofálne, že som im najskôr ani nechcel veriť. Čísla uvedené v tabuľkách sú však z Eurostatu a sú uvedené podľa rovnakej metodiky pre všetky členské krajiny EÚ. Kvalitnejšia porovnávacia báza momentálne neexistuje.
Slovensko dosahuje na prvý pohľad nepochopiteľne nízku úroveň poľnohospodárskej produkcie a nízku úroveň ziskovosti. Nižší zisk samozrejme zásadne limituje možnosti investícií i zamestnávania ďalších ľudí, a teda akéhokoľvek rozvoja agrosektora a vidieka. Preto je naše zaostávanie fatálne.
Potravinová sebestačnosť a zahraničný obchod
Pred časom sa mi stala jedna ľahko úsmevná príhoda. So známymi sme si dohodli grilovačku a ako to tak bežne býva, každý mal zabezpečiť inú časť „proviantu“. Keďže mne pripadla úloha doniesť chladené kuracie a bravčové mäso, cestou som sa zastavil v potravinách. Naša dlhoročná známa, vysokoškolsky vzdelaná a rozhodne nie xenofóbna, ma privítala nečakanými otázkami:
„To čo si kúpil za mäso? Veď to je rumunské… Slovenské nemali?“
Možno to bola jej podvedomá reakcia na reportáže o problémoch s českým alkoholom, poľským mäsom a soľou. Mohla to byť tiež reakcia na kampane podporujúce predaj domácich slovenských potravín. Skôr sa mi však zdá, že ide o niečo hlbšie, čo má každý z nás niekde v sebe. Vyjadrujú to aj naše porekadlá, napríklad „Domáce - trváce”. Ľudia akosi prirodzene pri konzumácii potravín uprednostňujú to, o čom majú pocit, že to poznajú a môžu tomu dôverovať.
„Potravinová sebestačnosť“, alebo len „sebestačnosť“, sú obvykle v našich zemepisných šírkach obľúbené heslá nacionalistov a populistov – obzvlášť pred voľbami. Vzletne znejúce, ale aj opakovane zneužité a zneužívané heslá zvyčajne bez akéhokoľvek obsahu. Možno si aj vy spomínate na novinové fotky z romantických prechádzok premiéra
Mečiara a premiéra Fica žírnymi lánmi pšenice. A pritom pre skutočný rozvoj poľnohospodárstva nespravili nič, práve naopak. Zato však urobili veľmi veľa pre spokojnosť a rozvoj životnej úrovne našich agrobarónov. Je často fascinujúce, aký diametrálny rozdiel je medzi slovami a činmi, medzi marketingovým vnímaním a faktickou slovenskou realitou.
Pod vplyvom povrchného politického marketingu, nacionalistického populizmu a čiastočne aj puritánskeho liberalizmu získava naša verejnosť dojem, že potravinová sebestačnosť je v 21. storočí anachronizmus a spiatočníctvo. Skúsme sa teraz spolu pozrieť na túto tému bez predsudkov. Čo znamená potravinová sebestačnosť pre Slovensko z ekologického a z ekonomického hľadiska?
Z pohľadu environmentalistov je koncept potravinovej sebestačnosti de facto prepojený s ich snahami o redukciu tzv. „potravinových míľ“ (ako súčasť „uhlíkovej stopy“). Koncept „potravinovej míle“ meria vzdialenosti od výrobcov potravín k ich spotrebiteľom. V konečnom dôsledku ide o to, že ak spotrebitelia budú môcť nakupovať potraviny od miestnych poľnohospodárov a potravinárov, zníži sa tým relevantne množstvo skleníkových plynov vyprodukovaných pri ich doprave.
Ak hovorím o potravinovej sebestačnosti z ekonomického hľadiska, nemyslím tým sebestačnosť absolútnu, t. j. že na Slovensku vyprodukujeme všetky potraviny, ktoré potom skonzumujeme – vrátane banánov alebo citrónov. Myslím tým relatívnu sebestačnosť, teda že vyprodukujeme dostatok potravín, ktoré môžeme v prípade záujmu v obchodnej výmene s inými krajinami vymeniť za potraviny, na ktoré máme chuť – napríklad za grepy a kivi. Ako sme na tom v takto chápanej potravinovej sebestačnosti v súčasnosti?
Čisto štatisticky môžeme úroveň potravinovej sebestačnosti merať 2 spôsobmi:
A. agregovane – ako saldo (vývoz-dovoz) zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami, alebo
B. individuálne – ako rozdiel medzi produkciou a spotrebou kľúčových potravín.
A) Vývoj zahraničného agropotravinového obchodu SR
Pri pozornom sledovaní čísel o vývoji slovenského zahraničného obchodu s potravinami a poľnohospodárskymi výrobkami môžeme vypozorovať jeden zaujímavý paradox: k najväčším prepadom v potravinovej sebestačnosti v novodobej histórii slovenského poľnohospodárstva došlo opakovane za vlád najväčších „zrnožmoličov poľných“ – Vladimíra Mečiara a Roberta Fica. Išlo konkrétne o roky 1995 - 96, 2006 - 08 a 2012 - 14. Na týchto číslach sa exaktne ukazuje, že je veľký rozdiel o niečom len hovoriť a skutočne pre to aj niečo urobiť.
Ešte zaujímavejšou je ale skutočnosť, z ktorých krajín dovážame najviac potravín. Veľká časť slovenskej verejnosti žije v predstave, že najviac potravín dovážame z krajín južnej Európy, ako sú Taliansko či Španielsko, resp. z exotických krajín. Nie je to pravda. Najvýznamnejší dovoz a zároveň aj najvyšší deficit obchodu s potravinami vykazujeme s krajinami s identickými klimatickými podmienkami:
1. Nemecko: deficit 374 miliónov eur,
2. Česko: deficit 336 miliónov eur a
3. Poľsko: deficit 245 miliónov eur.
Predpokladali by ste to?
Fascinujúce tiež je, že spomedzi krajín V4 sú Poľsko aj Maďarsko čistými potravinovými exportérmi. A hoci Česko vykazuje deficit, v prepočte na 1 hektár resp. na obyvateľa je významne nižší.
V porovnaní s ostatnými krajinami EÚ je náš obraz tiež biedny. Európskej únii sa ako celku de facto darí napĺňať cieľ potravinovej sebestačnosti, deficit potravinového zahraničného obchodu EÚ je dlhodobo na úrovni 20 - 30 eur na obyvateľa. Slovensko má deficit na úrovni takmer 200 eur a pohybuje sa medzi krajinami, ktoré majú na rozdiel od nás oveľa nepriaznivejšie podmienky na poľnohospodárstvo, ako sú napríklad Malta, Fínsko, Švédsko a Veľká Británia.
Aké potraviny dovážame najviac? Asi už teraz tušíte, že to nie sú banány a citróny. Opäť sú to bežné produkty z krajín ako sme my, teda z krajín mierneho klimatického pásma:
1. Mäso: celková hodnota 362 miliónov eur,
2. Mlieko a vajcia: celková hodnota 341 miliónov eur a
3. Nápoje: celková hodnota 315 miliónov eur.
Deficit (dovoz) mäsa predstavuje viac než jednu štvrtinu nášho celkového deficitu, pričom spolu s mäsoproduktmi je to viac než tretina nášho deficitu. Tento negatívny trend je daný chybnými rozhodnutiami „kompetentných“ a nie klímou. Štvorlístok opatrení „Potravinovej miliardy”, ktorým sa budeme zaoberať neskôr, slúži okrem iného na minimalizovanie škôd napáchaných na slovenskej schopnosti produkovať mäso a na využití nášho potenciálu v tejto oblasti.
Samozrejme, na negatívnom salde zahraničného obchodu nenesie výlučnú zodpovednosť iba poľnohospodárstvo, ale v relevantnej miere aj biedne fungujúci potravinársky priemysel. Tovarovú a komoditnú základňu však poskytujú poľnohospodári.
Šokujúci je však fakt, že vyvážame veľké objemy komodít, ktoré sa k nám späť „vracajú“ vo forme spracovaných potravín, a teda potravinárska pridaná hodnota sa vytvára v iných krajinách. Veľmi jednoduchá ukážka, ako to v praxi vyzerá:
V obchode so živými zvieratami, ide najmä o ošípané a hovädzí dobytok, bolo Slovensko v roku 2013 čistým vývozcom v sume 117 miliónov eur. Vyviezli sme živé zvieratá v celkovej hodnote 230 miliónov eur a doviezli v hodnote 113 miliónov eur. V obchode s mäsom a mäsovými výrobkami sme však čistými dovozcami v celkovej sume 322
miliónov eur. Vyviezli sme mäso a mäsové výrobky v celkovej sume 208 miliónov eur a doviezli v hodnote 530 miliónov eur.
Zjednodušene povedané, len v roku 2013 sme vyviezli do zahraničia živé zvieratá v celkovej hodnote 117 miliónov eur, ktoré nám v zahraničí na bitúnkoch a v potravinárskych podnikoch spracovali a so ziskom predali naspäť. A samozrejme, pribalili nám aj mäso a mäsové výrobky z vlastných dochovaných zvierat. Zabudli sme na Slovensku prevádzkovať bitúnky či mäsokombináty?
B) Saldo produkcie a spotreby kľúčových potravín
Ak si ešte spomínate, vyššie som spomenul príbeh o grilovačke u mojej známej. Ešte sa k nemu na chvíľu vrátim. Čo myslíte, aká je štatistická pravdepodobnosť, že v obchode kúpite slovenské kuracie a bravčové mäso?
Pred štvrťstoročím bolo Slovensko potravinovo sebestačnou krajinou. To znamená, že okrem vyššej potravinovej bezpečnosti efektívnejšie využívalo primárne ekonomické zdroje. Začiatkom 90. rokov by ste s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou v obchode kúpili mäso slovenského pôvodu. Ani v roku 2000 ešte nebola situácia vôbec tragická – minimálne v živočíšnej výrobe. Produkcia bravčového aj hydinového mäsa bola na úrovni približne 92 % našej spotreby. Veľmi zjednodušene, ešte v roku 2000 ste mali pravdepodobnosť 11 ku 1, že v obchode kúpite mäso slovenského pôvodu.
Ako je to dnes? Oveľa horšie. Vaša šanca na kúpu domáceho bravčového mäsa bola v roku 2013 len 57 %. Pri kuracom mäse ste mali šancu 3:1, presne 77 %. Ešte na začiatku tohto storočia, v roku 2001, neexistovala poľnohospodárska komodita, s výnimkou ovocia, v ktorej by bola naša sebestačnosť pod úrovňou 92 %. A dnes? Nielen ošípané a hydina, ale aj strukoviny sú bežnými dovoznými komoditami. Dokonca aj naša sebestačnosť v pestovaní zemiakov klesla pod 66 percent!
Má Slovensko vôbec na to, aby bolo potravinovo sebestačné či dokonca prebytkové? Samozrejme, že áno. Ako krajina mierneho pásma s dobrými klimatickými podmienkami máme všetky predpoklady na dosahovanie viac ako plnej štatistickej potravinovej sebestačnosti. Malo by byť úplne normálne a prirodzené, že objem našej poľnohospodársko-potravinárskej produkcie bude minimálne rovnaký ako objem spotreby potravín.
Z ekonomického hľadiska máme ako krajina v produkcii potravín na oveľa viac. Západoeurópske krajiny v rovnakom klimatickom pásme a s vyššími mzdovými nákladmi na 1 farmára dokážu z 1 hektára prepočítane vyprodukovať potraviny pre 4 - 10 obyvateľov. Naše poľnohospodárstvo zahanbujúco produkuje potraviny pre menej než 2 obyvateľov z 1 hektára. Rezervy teda máme obrovské a násobne prevyšujúce úroveň potravinovej sebestačnosti.
Naposledy sme predpoklady sebestačnosti napĺňali pred štvrťstoročím okolo roku 1991. Vtedy bolo saldo nášho obchodu s potravinami vyrovnané. Odvtedy zaznamenáva saldo nášho zahraničného obchodu kontinuálny, takmer neprerušovaný pokles. A tak v uplynulom roku 2014 presiahol deficit v obchode s potravinami už 1 miliardu eur, presne 1,038 miliardy.
Naša súčasná potravinová závislosť, ako prejav hlbokého zaostávania oproti potenciálu efektívnej ekonomiky, v skutočnosti znamená aj nižší HDP, všeobecne vyššie dane, odvody, nižšiu zamestnanosť a mzdy. Konkrétne to pre našu ekonomiku znamená:
1. stratené pracovné miesta v celkom počte od 50 do 87 tisíc a
2. stratu na ročnom HDP v objeme 1,3 percenta HDP, minimálne 1 miliardu eur ročne.
Neefektívnosť
Na bližšie ozrejmenie fatálnej neefektivity slovenského agrosektora uvediem ešte iný príklad:
Holandsko disponuje takmer identickou výmerou poľnohospodárskej pôdy ako Slovensko – 1,9 milióna hektárov. V Holandsku žije 16,8 milióna obyvateľov, na Slovensku 5,4 milióna. My na Slovensku z tejto výmery nedokážeme uživiť 5 miliónov ľudí, teda ani 2,85 človeka na hektár obhospodarovanej pôdy a musíme doviezť potraviny za 1 miliardu eur. Holandsko z identickej výmery pôdy potravinovo zasýti všetkých svojich 17 miliónov obyvateľov, 9,11 obyvateľa z 1 hektára pôdy a ešte je aj najväčším európskym exportérom potravín. Podobne je na tom Belgicko s 1,3 milióna hektárov pôdy a 11,2 milióna obyvateľov – je vysoko prebytkové.
Potenciál slovenského poľnohospodárstva – daný výmerou poľnohospodárskej pôdy a pracovnou silou – je ďaleko presahujúci sebestačnosť. Pri „fungujúcej efektívnej ekonomike“ by mal byť na úrovni minimálne dvojnásobku súčasnej produkcie, čo je približne dnešná úroveň Nemecka - Holandsko vykazuje približne 4-násobok.
Dánsko je krajina s podobným počtom obyvateľov ako Slovensko, má o 30 % väčšiu výmeru pôdy a je čistým exportérom v sume 5,4 miliardy eur ročne. Sebestačnosť Slovenska v potravinách a poľnohospodárskej produkcii teda nie je žiadnou chimérou. Z ekonomického hľadiska je to len polkrok k efektívne fungujúcemu agrosektoru.
Historický vývoj
Ľudstvo sa počas celej svojej existencie permanentne stretáva s problémom nedostatku potravín. Zaujímavé na tom je, že pri nezmenenej veľkosti zemegule, a teda aj pôdy, dokázala planéta Zem uživiť 100 miliónov ľudí v čase 500 rokov pred n. l., začiatkom nášho letopočtu 200 miliónov ľudí, pred tisíc rokmi 300 miliónov, v roku 1800 už 1 miliardu ľudí, v roku 1900 1,3 miliardy, v roku 1950 2,6 miliardy a v roku 2000 6 miliárd ľudí. Dnes je to dokonca 7,3 miliardy ľudí.
Opakovane sa vyskytovali hlasy, ktoré tvrdili, že ďalšie „preľudnenie“ už Zem neunesie. Že ďalší nárast počtu obyvateľov je nad produkčné možnosti svetového poľnohospodárstva. A napriek tomu živí Zem fakticky čoraz väčšiu populáciu, teda jej produkčné možnosti vyčerpané nie sú.
Prečo uvádzam tento globálny historický exkurz? Pretože pokiaľ nezmenene veľká planéta Zem živí čoraz väčší počet svojich obyvateľov, Slovenská republika dokázala presný opak. Napriek zastaveniu nárastu počtu obyvateľov sme našu schopnosť zasýtiť ich (uživiť potravinami) za uplynulé štvrťstoročie stratili. A to dokonca v dramatickom rozmere.
Nosnou príčinou úpadku slovenského poľnohospodárstva je strata, resp. pokles produkcie s vyššou pridanou hodnotou. Rozmenené na drobné to znamená, že vďaka štedrým dotáciám funguje monokultúrne pestovanie obilinín, slnečnice a repky olejnej. Ale pestovanie zeleniny, zemiakov či strukovín, ktoré sú náročnejšie na pracovnú silu, a teda aj vytvárajú vyššiu pridanú hodnotu, upadá.
Najzásadnejším je ale dramatický pokles v živočíšnej výrobe. V praxi sa tak pomer medzi živočíšnou a rastlinnou výrobou prepadol na polovicu. Aj rastlinná výroba síce jemne stagnovala, ale zatiaľ čo v roku 1995 dosahoval pomer živočíšnej a rastlinnej výroby 1,4:1, v roku 2014 to už bolo len 0,7:1. Živočíšna výroba v SR bola za uplynulých 20 rokov zásadným spôsobom zdecimovaná. Pozrime sa teraz na konkrétne čísla.
Rastlinná výroba
Okrem špeciálne dotovaných olejnín zaznamenáva rastlinná výroba v dlhodobom trende stagnáciu od 80. rokov, pričom klesajú zberové plochy. Extrémny prepad zaznamenávajú zberové plochy pracovne náročnejších plodín.
Napríklad výmera plôch, na ktorých sa u nás pestujú jahody, poklesla napriek globálnemu otepľovaniu od roku 2000 o 85 %! Niet sa čo čudovať, že v supermarketoch slovenské jahody nájdete len zriedka.
Rovnako sa od roku 1990 prepadli o 80 % zberové plochy zemiakov. Obe tieto plodiny sa pestujú s intenzívnejším využitím pracovnej sily. Tým, že dramaticky poklesli zberové plochy jahôd, zemiakov a ďalších podobných plodín, poklesol aj počet pracovných miest na vidieku. Jahody a zemiaky sme neprestali konzumovať, iba ich pre nás pestujú pracovné sily v zahraničí. Presne takto sa likviduje lokálne poľnohospodárstvo a devastuje slovenský vidiek.
V prílohe tejto publikácie nájdete detailný prehľad zberových plôch, vývoja úrody, ako aj hektárových výnosov. Pre názornejšie pochopenie tu prinášam len porovnanie hektárových výnosov našej nosnej plodiny – pšenice.
Čitateľa už asi neprekvapí, že Slovensko je, žiaľ, aj v tomto porovnaní najhoršie.
Živočíšna výroba
Porovnanie vývoja počtov ošípaných a hovädzieho dobytka na Slovensku a v referenčných krajinách prináša nasledovné dve tabuľky.
V oboch rozhodujúcich kategóriách zaznamenalo Slovensko za uplynulých 20 rokov drastický prepad. V počte ošípaných o viac ako dve tretiny, v hovädzom dobytku o polovicu. V rovnakom období sa stavy identických hospodárskych zvierat držali v Nemecku i Rakúsku na úrovni plus mínus 25 %. Pričom v krajinách „starej“ EÚ (EÚ-15) sa znížil počet hovädzieho dobytka iba o desatinu a počet ošípaných dokonca vzrástol o 5 %.
Analýza nákladovosti rastlinnej a živočíšnej výroby v SR
„Divide et impera“, po slovensky „rozdeľuj a panuj“. Táto zasada rímskych cisárov mi prišla na um pri analýze nosných problémov nášho agrosektora, hoci v úplne inom lexikálnom význame. Problémom slovenských vlád totiž vždy bolo, ako spravodlivo rozdeľovať disponibilné zdroje – či už vyzbierané dane alebo eurofondy – na čo najväčší prospech všetkých obyvateľov.
Práve toto rozdeľovanie zdrojov v slovenskom poľnohospodárstve dnes prebieha zle a nespravodlivo. Na škodu nás všetkých a v prospech pár vybraných agrobarónov. A s obrovskými hospodárskymi stratami. Pre doplňujúce vysvetlenie, prečo sa u nás v posledných rokoch „zrazu prestalo dariť“ živočíšnej výrobe, si pomôžem trochu sofistikovanejším ekonomickým nástrojom – analýzou nákladovosti.
Čo nám o ekonomike rastlinnej a živočíšnej výroby hovorí vyššie uvedená analýza nákladovosti? Zjednodušene povedané napríklad aj to, že celkovo bez dotácií dosahuje rastlinná výroba v SR stratu „len“ 30 eur na hektár pôdy. A napríklad hospodárenie rastlinnej výroby na Žitnom ostrove je ziskové aj bez dotácií.
Úplne opačne vyzerá obraz v živočíšnej výrobe. Hoci prináša viac ako 3-násobné využite pracovnej sily – vynaložené personálne náklady na hektár sú 56 eur ku 17 eurám v rastlinnej výrobe – prepočítaná poskytovaná dotácia absolútne nestačí pokryť hospodársku stratu.
Niet sa čo čudovať, že družstvá tak zdecimovali stavy dobytka a ošípaných. Vyššie uvedená tabuľka pokles stavov viac než jasne vysvetľuje. Keď štát nastaví dotačnú politiku v prospech jednoduchej monokultúrnej produkcie, skončí to tak, že ošípané pre nás dnes chovajú najmä Nemci. A občania SR nemajú prácu. Korene tohto problému možno nájsť v časoch prístupových rokovaní do EÚ, kedy slovenskí „vyjednávači“ uprednostnili implementáciu priamych platieb na plochu pred platbami na počty zvierat a plochy. Tým sa rovnako podporili neproduktívne a neefektívne družstvá, ako aj farmy s intenzívnou výrobou. Samozrejme, na prospech a benefit agrobarónov a škodu agrosektora a občanov Slovenska.
Riešenie však existuje aj dnes. Stačilo by presmerovať dotácie z rastlinnej do živočíšnej výroby, čím by sa motivácia poľnohospodárov smerom k udržaniu živočíšnej výroby otočila o 180 stupňov. Veľmi zjednodušene povedané, ak by sa prepočítané dotácie v sume 85 eur na hektár preorientovali z monokultúrnej rastlinnej výroby do živočíšnej, zrazu by obe produkcie boli ziskové. A opäť by chov dobytka a ošípaných mal zmysel aj pre priemerných družstevníkov – špičkoví dánski farmári sú na Slovensku ziskoví aj tak.
Benefitovali by sme na tom všetci – okrem agrobarónov. Bolo by to, na rozdiel od dnešného, oveľa spravodlivejšie „rozdeľovanie“ dotácií. Zmysluplné a účelné prideľovanie dotácií je jedna z navrhovaných koncepčných zmien “Potravinovej miliardy”, o ktorých podrobnejšie píšem neskôr.
* „Úspory z rozsahu“ je ekonomický termín popisujúci zvýšenie prevádzkovej efektivity firmy ako dôsledok zväčšenia jej veľkosti alebo rozsahu výroby. Príčinou je najmä kalkulatórny rast produktivity práce v dôsledku fixného charakteru časti nákladov (fixné náklady), ako aj pokles jednotkových cien vstupov (variabilných nákladov) v dôsledku množstvových rabatov a pod. Ďalšie úspory umožňuje efektívnejší vnútorný prevádzkový chod firmy, resp. jeho plánovanie.