O nemeckom štandarde pre Slovensko a špeciálnych ekonomických zónach v transformovaných priemyselných parkoch píše Marcel Klimek.

Slovensko má na to, aby sa zmenilo na ekonomicky úspešnú krajinu. Na takú krajinu, z ktorej úspechu budú môcť benefitovať všetci slušní ľudia a nielen úzka skupinka „vybraných“. Tak ako je to v Nemecku. Existujú procesy, postupy, systémy a štandardy, ktorých uplatňovaním sa dá dosiahnuť úspech. Nie je to jeden krok, je to celý štandard.

 

Zavedenie nemeckého štandardu v špeciálnych ekonomických zónach na Slovensku, cez tisícikrát overený manažment zmeny prostredníctvom „rýchlych výhier“, je však skutočne možné. A nielen to. Predstavuje pre slovenskú ekonomiku žiaduce východisko z patovej situácie po tom, čo sa ocitla za bodom zlomu. Východisko, ktoré je na dosah.

Dovolím si krátku odbočku k ekonomickej teórii: Ekonómia pri analýze správania subjektov na trhu používa medzi inými nástrojmi tzv. dopytovú krivku. V princípe ňou ekonomická veda vysvetľuje, že čím sú akýkoľvek tovar alebo služba lacnejšie, je po ňom na jednotnom trhu väčší dopyt. A v praxi to tak aj funguje – napr. lacnejších jogurtov sa predá vždy omnoho viac, ako drahších (obdobnej kvality). Ľudia i podnikatelia sa totiž správajú hospodárne. Ale žiaľ, na Slovensku dokážeme poprieť ekonomickú teóriu i prax – existuje tu „slovenský paradox trhu práce“.

Hoci je:

  • trh práce v EÚ liberalizovaný (voľný pohyb pracujúcich),
  • trh kapitálu v EÚ liberalizovaný tiež (firma z ktorejkoľvek krajiny môže v zásade bez prekážok investovať v inej),
  • cena práce na Slovensku je približne tretinová až štvrtinová v porovnaní s Nemeckom i Rakúskom,

napriek tomu je na Slovensku trojnásobne vyššia nezamestnanosť než v Nemecku i Rakúsku. To je priame popretie ekonomickej dopytovej krivky. Keď je niečo lacnejšie (nízka mzda), mal by byť po tom vyšší dopyt (a teda logicky nižšia nezamestnanosť). V čom je teda problém?

Niektoré politické strany ešte aj dnes žijú v posadnutí triednym bojom. V presvečení, že záujmy zamestnávateľov a zamestnancov sú protichodné. Vytvárajú chiméru, že iba štát môže a musí vyvažovať tento vzťah v prospech zamestnancov, na ťarchu zamestnávateľov, inak tu budeme mať vykorisťovanie. Je to v rozhodujúcej miere zásadný omyl. Spokojnosť podnikateľov s podnikateľským prostredím v ich krajine bezprostredne koreluje s blahobytom ľudí. Jeden dôkaz za mnohé je vývoj nezamestnaosti a podnikateľskej (ne)spokojnosti na Slovensku:

Rovnako ako v akejkoľvek inej krajine, aj na Slovensku ide nespokojnosť podnikateľov (Index podnikateľského prostredia) ruka v ruke s nezamestnanosťou. Hoci je mnoho iných dôkazov, táto korelácia hovorí jasne: Ak chceme nižšiu nezamestnanosť (a s ňou spojené vyššie mzdy a vyššiu životnú úroveň), musíme načúvať podnikateľom a zlepšiť pre nich podmienky. To znamená, zlepšiť fungovanie štátu v kľúčových oblastiach. Trinásť najvýznamnejších podnikateľských komôr pôsobiacich na Slovensku (o.i. nemecká, rakúska, švajčiarska, americka, britská apod.) pritom spoločne definujú ako najväčšie problémové oblasti na Slovensku:

  1. zlý daňovo-odvodový systém a vysoké zaťaženie skutočných podnikateľov,
  2. slabá vymožiteľnosť práva,
  3. vysoké ceny energií,
  4. nízke prepojenie škôl a praxe vo vzdelávaní,
  5. prebyrokratizovaná, neefektívna a antiklientsky orientovaná štátna správa a
  6. chýbajúca resp. netransparentná štátna podpora.

Tieto problémy musíme odstrániť. Pre krátkosť priestoru vysvetlím iba najdôležitejšie body (viac na www.nemeckystandard.sk).

Systémové riešenie: Change management

Slovensko je dnes placebo krajina. Všetko sa tu deje „akože". Akože tu budujeme sociálny štát - a pritom bude čoskoro väčšina ľudí sociálnymi prípadmi. Akože tu funguje justícia - a v skutočnosti funguje iba pre „vybraných". Akože tu funguje zdravotníctvo, školstvo - a pritom sú v rozklade. Akože tu podnikajú nejaké finančné skupiny - a pritom iba ako pijavice vysávajú náš spoločný štátny majetok.

Ak sa chceme priblížiť nemeckej životnej úrovni, musíme sa priblížiť vyspelému nemeckému štandardu vo fungovaní štátu, v správe vecí verejných. Musíme sa priblížiť nemeckému fungovaniu justície, štátnych úradov, riadeniu ekonomiky. Musíme reštrukturalizovať náš štát a jeho verejný sektor. Musíme zaviesť do praxe nemecký štandard v riadení štátu. O tom som presvedčený. A verím, že mnohí so mnou budete súhlasiť.

Čo vlastne predstavuje nemecký štandard v riadení štátu?

Ide o to najdôležitejšie, čo odlišuje veľmi dobrú správu vecí verejných od správy priemernej, biednej, nekompetentnej a skorumpovanej, najmä však o:

  • jasné pravidlá a ich dodržiavanie,
  • zodpovedných a pracovitých zamestnancov,
  • kvalitné a jednoduché procesy,
  • účelnosť a zmysluplnosť práce a procesov, ako aj
  • zameranie na potreby klienta (občana).

Uvedomujem si, že zaviesť nemecký štandard nebude ľahké. Štát, to je dnes 1 145 účtovných jednotiek štátnej správy, 6 694 jednotiek územnej samosprávy, a zároveň v rámci nich vyše 343 tisíc zamestnancov. Niektorí z nich v riadení štátu i v štátnej správe zlyhali. Určite bude potrebné väčšinu preškoliť a viacerí si zrejme na iný štandard práce ani nezvyknú. Mnohí zo zle nastaveného riadenia štátu dodnes profitujú a takí musia skončiť.

Zavedenie nemeckého štandardu predstavuje proces, ktorý sa v odbronej praxi označuje ako change management – manažment zmeny. Riadenie manažmentu zmeny našťastie nie je nová vec. Na firemnej úrovni sa deje takmer každodenne a sú s ním bohaté skúsenosti. Mnohé sa dá prevziať a poučiť sa. Jedno z najdôležitejších ponaučení je vyhnúť sa stavu – s nadľahčením - „operácia sa podarila, ale pacient zomrel“. T.j. mať pripravené nevyhnutné riešenia, ktoré budú prinášať výsledky takmer okamžite – odborne sa im hovorí „quick wins“ – rýchle výhry.

Zmena sa dotkne všetkých oblastí štátu a bude to trvať rôzne dlho. Niekde mesiace, poväčšinou roky a v justícii 1 až 2 volebné obdobia. Preto musíme začať postupne, podobne, ako sa to robí pri firemných reštrukturalizáciách. Začnime s uplatňovaním overenej “firemnej kultúry” v špeciálnych ekonomických zónach. V podnikateľských zónach, ktoré vytvoríme vo veľkej miere transformovaním súčasných priemyselných parkov. Ide o to vytvoriť okamžite, aj keď iba na malej časti Slovenska, “nemecké” podnikateľské a zamestnanecké prostredie.

Rýchle výhry vo vymožiteľnosti práva

Jednoznačne najväčší podiel na problémoch podnikateľského prostredia na Slovensku má dnes (takmer) neexistujúca vymožiteľnosť práva.

Za vymožiteľnosť práva zodpovedá u nás podľa ústavy tretí pilier moci – súdy. Spolu s nepísaným a u nás špecificky vytvoreným „štvrtým“ pilierom – prokuratúrou. Ich „manažmenty“ nesú zodpovednosť za ich zlyhávanie. Ako to zlyhávanie vyzerá ?

V porovnaní s priemerom EÚ je slovenská justícia prezamestnaná, relatívne predraženáaveľmi pomalá. Vyberiem poradie v niektorých relevantných kategóriách zo štúdie EÚ:

Ad relatívna prezamestnanosť:

  • počet sudcov na 100 tisíc obyvateľov – 3. miesto.

Ad relatívna predraženosť:

  • výdavky na súdy (ako % z verejných výdavkov) – 6. miesto (po krajinách ako Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko, Španielsko a Portugalsko),
  • na súdy ide o pätinu (oproti priemeru) až o tretinu (oproti mediánu) viac z verejných výdavkov, ako je bežné v EÚ.

Ad pomalosť:

  • doba trvania konkurzu (konkurzného konania) – posledné miesto,
  • počet nedoriešených občianskych a obchodných sporov (na 100 obyvateľov) – 6. miesto od konca (po Taliansku, Portugalsku, Cypre, Španielsku a Malte – „úspešných“ južných krajinách),
  • doba trvania občianskeho a obchodného sporu – rovnako 6. miesto od konca.

Takže ak budú najbližšie súdni „manažéri“ (minister spravodlivosti, predsedovia najvyššieho a ústavného súdu atď.) nariekať, že je ich málo a že majú málo peňazí a preto nestíhajú, vedzte, že si Európska komisia o nich myslí presný opak. A potom je len jeden možný záver – zlyhávajú konkrétni zodpovední („manažéri“). A vtedy je povinnosť štátu (obdobne ako vo firme zodpovednosť akcionára) týchto zlyhávajúcich ľudí vymeniť.

Dnes u nás justícia funguje na úrovni najproblematickejších južných krajín EÚ (tzv. PIGS). Presne na opačnom póle rebríčka sa nachádzajú severské krajiny a Nemecko.

Ako som uviedol, v trvaní obchodných sporov je Slovensko 6. od konca rebríčka a v konkurzoch dokonca bezkonkurenčný „líder“. Ekonomicky to prináša dva veľmi negatívne fakty:

  • Miliardy € sú uväznené v konkurzoch a sporoch (viď napr. bytový dom Gapeja), pričom neslúžia ľudom, nevytvárajú hodnoty, len chátrajú a upadajú. Miliardové makroekonomické škody, za ktoré nie je nikto braný na zodpovednosť. Ničenie hodnôt, na ktorých pracovali tisíce a tisíce ľudí. Len tak.
  • Nespravodlivo sa prerozdeľujú vytvorené hodnoty a majetok: Ak súdy svojou pomalosťou či nečinnosťou (a to nehovorím o vecne zlých rozhodnutiach) vytvoria jednej strane priestor nezákonné obohatenie presunúť mimo dosahu spravodlivosti (opakované konkurzy, presuny majetku na tretie subjekty), ničia tým spravodlivú súťaž, spravodlivosť pri podnikaní a potláčajú dobré podnikateľské motivácie, pričom vytvárajú tie najperverznejšie. Podnikanie v takomto prostredí stráca pre mnohých zmysel. A čím menej ľudí podniká, tým je vyššia nezamestnanosť i nižšie platy. Makroekonomická katastrofa.

Slovenská a nemecká pozícia na opačných póloch v aktivite súdov priamo koreluje aj s ich dôveryhodnosťou medzi podnikateľmi a verejnosťou: kým na Slovensku dôveruje súdom necelá štvrtina ľudí, v Nemecku presne naopak – viac ako tri štvrtiny ľudí nepochybuje o objektívnosti a kvalite svojich súdov. Keď som na jednej prednáške slovenským malým a stredným podnikateľom hovoril o tom, že viac ako polovica malých sporov (do 5.000 €) je v Nemecku právoplatne rozhodnutá do 3 mesiacov a pri väčších sporoch (nad 5.000 €) je tretina rozhodnutá do 3 a ďaľšia štvrtina do 6 mesiacov (t.j. 58% sporov do 6 mesiacov), mnohí ostali v nemom úžase. Iní sa pýtali, ako to môžeme presadiť aj u nás a prečo to nejde.

Justíciu musíme vymeniť. Pre našu rýchlu zmenu potrebujeme okamžite funkčné riešenie, ktoré má dve podoby:

  1. „nepravú“ exteritorialitu a
  2. špecializovaný obchodno-finančný súd.

1. Nepravá exteritorialita

Nemecké obchodné právo je možné v určitom rozsahu využívať na Slovensku už dnes. Ak zmluvný obchodný vzťah obsahuje tzv. cudzí prvok, môžu si zmluvné strany zvoliť rozhodné právo podľa vzájomnej dohody – aj nemecké. Cudzí medzinárodný prvok sa v skutkovej podstate právneho pomeru môže prejaviť v štyroch formách:

  • v subjekte – môže ísť o fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je cudzím štátnym príslušníkom,
  • v predmete – alebo objekte právneho vzťahu, ktorý sa nachádza v cudzine,
  • v právnej skutočnosti – ktorá zakladá vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu nastala v cudzine a
  • ako rozhodnutie cudzieho /justičného/ orgánu.

Ak takýto prvok zmluva neobsahuje, aj tak sa možno vyhnúť slovenským súdom – voľbou rozhodcovského alebo arbitrážneho súdu.

Podnikatelia v špeciálnych ekonomických zónach si tak v otázkach obchodného práva budú môcť záväzne a výlučne vybrať z troch možností s bezprostrednou právnou podporou:

  • nemecký súd (v prípade prítomnosti “cudzieho“ prvku),
  • kvalitný arbitrážny súd (Viedeň, Mníchov, Frankfurt a pod.) a
  • rozhodcovský súd v danej zóne resp. pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore (s účasťou starostlivo zvolených kvalitných slovenských a nemeckých sudcov).

2. Špecializovaný obchodno-finančný súd

Pred niekoľkými rokmi malo Slovensko veľký problém s kriminalitou tzv. „modrých“ golierov. Na boj s organizovaným zločinom prijalo rozhodnutie vo forme „systémovej zmeny“- bol vytvorený Špeciálny súd (neskôr Špecializovaný trestný súd) ako útvar špecializujúci sa na trestnú činnosť organizovaného zločinu. Dnes je to v podstate jediný súd v SR, ktorý ešte má nejaký rešpekt obyvateľstva.

Rovnaké riešenie je nevyhnutné aj na boj s kriminalitou tzv. „bielych“ golierov – hospodárskou kriminalitou, rozkrádaním štátneho majetku, korupciou a machináciami pri verejnom obstarávaní atď.. Tak, ako sa pre špecializovaný súd podarilo nájsť „7 statočných“, rovnako som presvedčený, že na Slovensku žije „7 statočných“ sudcov, ktorí sú buď dostatočne odborne ekonomicky a finančne zdatní, alebo schopní potrebnú úroveň špecializácie v krátkom čase dosiahnuť.

Rýchle výhry v daňovom systéme

Podobné opatrenia znamenajúce “rýchle výhry” ako vo vymožiteľnosti práva, sa dajú zaviesť aj našom daňovom systéme. Ako príklad uvádzam jedno z nich.

Monopolná aoligopolná daň pre regulované subjekty

Kým monopol je všeobecne známy pojem situácie, kde na trhu zabezpečuje ponuku tovarov či služieb výlučne jeden subjekt bez akejkoľvek konkurencie, a teda je veľké riziko až pravdepodobnosť zneužívania tejto sitácie, existuje aj iná, hoci menej známa, ale tiež len o niečo menej riziková sitácia na trhu, ktorej sa hovorí oligopol. Oligopolom je taká štruktúra na trhu, keď v danom odbore existuje len málo firiem resp. len málo firiem spoločne má rozhodujúci podiel na danom trhu tovarov a služieb. Príkladmi monopolu sú na Slovensku napr. energetické distribučné firmy: SPP-distribúcia, ZSE Distribúcia, SSE – Distribúcia, Východoslovenská distribučná, ale aj vodárenské spoločnosti apod. Hoci si môžete vybrať, od koho plyn či elektrinu nakúpite, cez koho rúry či drôty sa k vám dostane (t.j. distribútora), to si vybrať nemôžete – do každého domu resp bytu vedú iba jedny rozvody plynu, elektriny či vody. Príkladmi oligopolu sú napr. banky alebo telekomunikační operátori. V oboch odvetviach 3 najväčšie firmy (banky) ovládajú buď rozhodujúci podiel na trhu (banky) alebo dokonca celý trh (telekom).

Monopolné aj oligopolné firmy majú z takejto trhovej situácie mimoriadne výhody. Extrémom je situácia monopolov, kde štát často zákonom „garantuje“ primeranú mieru zisku. Prevádzkovanie takejto firmy sa tak mení z podnikania na čisté rentiérstvo či mýtnictvo. Chcete elektrinu/vodu/plyn? Zaplaťte „mýto“ distribučnej spoločnosti. V oligopoloch sa zasa často stáva, že prichádza k utajeným dohodám (kolúziám) o cenách, produktoch apod. Preto som presvedčený, že skutoční podnikatelia, oligopolisti a monopoly majú platiť rozdielne sadzby dane.

Časť výnosu z vyšších monopolných a oligopolných daní pre „mýtnikov“ umožní kompenzovať z pohľadu štátneho rozpočtu nižšie dane pre skutočných podnikateľov. A o to v skutočnosti ide – podporovať monopolných mýtnikov či prevádzkarov nízkymi daňami je ekonomický nezmysel. Nikam nemôžu odísť. Nikto im nekonkuruje. Nič neriskujú. Užívajú si bezpečnú rentu garantovanú štátom, na ktorú sa im všetci skladáme. Jediné, o čo pri zdanení monopolov a oligopolov ide, je určiť spravodlivú mieru deľby zisku za to, že túto prevádzku pre nás zabezpečujú, že toto „mýto“, z nášho poverenia, pre nás vyberajú. Som presvedčený, že táto deľba (prevádzkar-štát, teda my) nesmie byť v pomere nižšom než 2:1, optimálne 1:1 pri monopoloch (pri oligopoloch minimálne 3:1, optimálne 2:1). Či to bude formou špeciálnej dane, osobitného odvodu alebo obratovej licencie je pritom čisto technická otázka.

Energetické a plynárenské monopoly dnes totiž v SR zamestnávajú len 3,2% ľudí zamestnaných v priemysle v stredných a veľkých podnikoch (nad 20 zamestnancov), ale aj vďaka zlej štátnej regulačnej politike ich tržby predstavujú až 16,6% celého priemyslu a z koláča celkového zisku všetkých priemyselných podnikov si ukrojujú takmer celú polovicu (48,1% t.j. 1,23 miliardy eur).

Takáto deľba zisku v rámci priemyslu na Slovensku je absolútne chorá a škodlivá. V praxi totiž znamená, že niekoľko monopolných rentiérov zamestnávajúcich 11 886 ľudí si osvojí takmer rovnaký zisk, ako množstvo podnikateľských subjektov zamestnávajúcich spolu 361 729 ľudí. Len pre porovnanie: hrubá ziskovosť firiem v energetike v SR je skoro trojnásobná ako v Nemecku (na úrovni pridanej hodnoty je tento pomer 21,1% v SR ku 8,2% v Nemecku). Samozrejme, tento umelý a štátom podporovaný transfer zisku od podnikateľov smerom k monopolom má extrémne negatívne dopady na všetky ostatné priemyselné a nepriemyselné odvetvia - počnúc chýbajúcimi zdrojmi na investície, vedu, výskum a rozvoj, cez chýbajúce finančné rezervy pre obdobie krízy, až po nízke mzdy, prepúšťanie a vysokú nezamestnanosť. V kontexte týchto čísel je hneď jasnejšie, prečo sa viacerí oligarchovia a finančné skupiny zameriavajú na "podnikanie" v energetickom sektore..

Krásnu „prípadovú štúdiu“ nám poskytuje postup Energetického a prumyslového hodingu (EPH) pri kúpe SPP. Chcel tu EPH podnikať? Ale kdeže. Vybral si z koláča spoločností SPP monopolných „mýtnikov“ (teda podniky zabezpečujúce prepravu a distribúciu) a podnikanie (obchod, kde je konkurencia) vrátil štátu. Ide im len o „mýto“, o podnikanie záujem nemajú.

Toto nespravodlivé rozdelenie zisku v priemysle je jednou z vážnych prekážok hospodárskeho rozvoja a oživenia ekonomiky a pre úspech Slovenska je nevyhnutné túto anomáliu čo najskôr eliminovať.

Záver

Slovensko potrebuje "Change management". Musíme zmeniť celý systém podnikateľského a zamestnaneckého prostredia. Problém je, že sa dnes nachádzame v natoľko zlej situácii, že si nemôžeme dovoliť dlho čakať na pozitívne dôsledky systémových zmien, ktoré by sa prirodzene prejavili za 4 až 7 rokov.

Riešením je zavádzanie tzv “rýchlych výhier”, to znamená opatrení, ktoré prinesú vo vymožiteľnosti práva, v daňovom systéme, vo vzdelávaní, v znížení cien energií, v štátnej správe okamžitý efekt. Niektoré som pomenoval v tomto texte.

Hoci nedokážeme zaviesť “Nemecký štandard” okamžite na celom území Slovenska, môžeme ho hneď zaviesť v špeciálnych ekonomických zónach, ktoré by vznikli na báze doterajších priemyselných parkoch. Vznikli by tým zóny, v ktorých by podnikatelia a zamestnanci mohli čerpať výhody “Nemeckého štandardu” okamžite. A postupne by sa tento štandard rozširoval v priebehu niekoľkých rokov na celé Slovensko. Som presvedčený, že nemáme inú cestu, ak sa chceme stať štátom, v ktorom budú chcieť žiť naše deti.

Marcel Klimek
Autor je ekonomický analytik. V rokoch 1997-2007 pôsobil v UniCreditBank Slovakia, neskôr bol generálnym riaditeľom Immocap Group a.s. Podieľal sa na reštrukturalizácii firiem ako VSŽ, Slovnaft či Nafta Gbely. Je podpredsedom hnutia Nova. Text je úryvkom z jeho knihy Nemecký štandard, ktorá vychádza v týchto dňoch.

 

Článok je prebratý zo stránky http://www.postoy.sk/content/nemecky-standard-pre-slovensko