V predchádzajúcich častiach som hovoril o tom, aké atribúty a parametre musia špeciálne ekonomické zóny mať, aby mohli pomôcť implementovať „nemecký štandard” v slovenskom podnikateľskom prostredí a zároveň niesť potenciál ďalšieho rozvoja a hospodárskeho rastu v SR. Sumarizačne ich zhrniem:

1. efektívna vymožiteľnosť práva - prostredníctvom uplatnenia „nepravej” exteritoriality v obchodnom práve,
2. implementácia duálneho vzdelávania - obojstranne výhodná podmienka spolupráce a investovania,
3. 4-prvková daňová podpora,
4. špeciálna štátna správa – pripravená poskytovať štátne služby v modernej kvalite,
5. integrované centrá podpory podnikania a
6. kompetitívne ceny energií.


Integrované centrá podpory podnikania (ICPP – bod 5.) budú koncentrovať, okrem iných, aj nasledovné služby:

a) podnikateľské inkubátory,
b) shared services centres,
c) start up podpora a
d) centrá konektivity (burza obchodných príležitostí).

Každá zóna resp. v nej fungujúce ICPP bude mať konkrétneho gestora resp. gestorov z radov:

• obchodno-priemyselné komory,
• SZRB, EXIM banky,
• univerzity,
• veľvyslanectvá resp. konzuláty a
• ďalšie štátne inštitúcie (SARIO a pod.).


Úlohou moderných zón je zásadným spôsobom zlepšiť podnikateľské prostredie v SR tak, aby:

• sa stalo atraktívnym cieľom pre podnikanie domácich aj zahraničných podnikateľov a
• tento rozvoj podnikania a príchod nových investorov znížil zaostávanie SR za krajinami ako sú Nemecko a Rakúsko (1/3 miera nezamestnanosti a 4-násobne vyššia hodinová mzda oproti SR), a to ako v miere nezamestnanosti, tak aj vo výške priemernej mzdy.

Samozrejme dôležitou otázkou je, kde tieto zóny budú, resp. kde vzniknú. Ako základňa pre ich vznik môže poslúžiť premena časti siete existujúcich priemyselných parkov. Na Slovensku existuje v súčasnosti 51 priemyselných parkov, ktorých rozvoj sme podporili našimi daňami. Mnohé z nich sú prázdne resp. vykazujú len veľmi biednu obsadenosť – napr. Vranov n/Topľou, Rožňava, Prievidza a pod.. Všetky takéto parky prejdú krátkym rýchlym auditom resp. analýzou ich „neúspechu“. Pokiaľ audit neprinesie výsledok vo forme strednodobo neprekonateľných prekážok, bude na platforme tejto siete pôvodne priemyselných parkov budovaná nová sieť špeciálnych ekonomických zón. Optimálny finálny cieľ je, aby v každom mimobratislavskom okrese s dostupnosťou max. 50 km z akéhokoľvek sídla sa nachádzala takáto zóna. Aktuálna sieť existujúcich podporených parkov vyzerá nasledovne (str. 36): 

 

Budovanie špeciálnych ekonomických zón by bude prebiehať v dvoch krátkych vlnách – reverzne k úrovni hospodárskeho rozvoja regiónov Slovenska. SR je totiž z makroekonomického hľadiska tvorené troma odlišnými regiónmi:

1. Bratislava a okolie (Bratislavský kraj),
2. severozápadný región – Trnavský, Nitriansky, Trenčiansky a Žilinský kraj, ako aj
3. juhovýchodný región – Prešovský, Košický a Banskobystrický kraj.


Najproblematickejšou oblasťou SR je dnes juhovýchod. Paralelne k nezamestnanosti plošne prekračujúcej hranicu 20 % (mimo výnimiek ako Košice-mesto) vykazuje aj postupné vyľudňovanie z pohľadu vysoko a stredne kvalifikovanej pracovnej sily. Každoročne tisíce absolventov univerzít, vysokých škôl, ale aj stredných škôl sa nemôžu vrátiť do svojich rodných krajov pre nedostatok až neexistenciu pracovných príležitostí. Zostávajú buď v meste, kde absolvovali vysokoškolské štúdium, idú do Bratislavy, alebo odchádzajú do Českej republiky, či inej krajiny západnej Európy,  prípadne prijímajú nižšie kvalifikované pracovné pozície na Slovensku (čím znižujú možnosti zamestnať sa ďalším). Ruku na srdce, koľko takých ľudí je len vo vašom okolí? Vo všetkých aspektoch je to devastačný proces pre našu spoločnú budúcnosť. Preto je a musí byť juhovýchod prioritou č. 1. Prirodzene, 2. vlna bude nasledovať v čo najrýchlejšom čase, t.j. rádovo niekoľko mesiacov po začatí 1. vlny. A zóny sa budú postupne zahusťovať. Tak, aby pre zahraničných i domácich investorov vznikla hustá regionálna sieť moderných zón, kde budú môcť rýchlo a efektívne začať a rozvíjať svoje podnikateľské plány. 

Ak správa vecí verejných funguje dobre, kvalitne, spravodlivo, rovnako pre všetkých, potláča korupciu a rieši problémy ľudí – má výsledky a ľudia ju podporujú. Presne takú verejnú správu potrebujeme. Aj u nás sa môžu diať z dnešného pohľadu nepredstaviteľné či neuveriteľné veci. Napríklad ako vo Švajčiarsku, krajine s „nemeckým štandardom“, kde obyvateľstvo súhlasilo so zavedením viacerých nových daní a rovnako aj s ich zvýšením. Lebo vie, že je to buď ekonomicky nevyhnutné pre spoločnosť, alebo že to pocíti v kvalite služieb. Viete si dnes niečo podobné predstaviť u nás? 

Nemecký štandard funguje, o tom niet najmenších pochýb. Som presvedčený, že rovnako bude fungovať aj na Slovensku. Prinesie nám zníženie nezamestnanosti, vyššiu priemernú mzdu, vyššiu životnú úroveň, ale v neposlednom rade aj získanie stratenej sebaúcty pre mnohých, ktorí nemôžu pracovať v profesijnej oblasti ktorej rozumejú, v krajine, ktorá je im blízka. Špeciálne ekonomické zóny nie sú chimérou, ani teóriou od zeleného stola, ale reálnou možnosťou, po ktorej stačí iba siahnuť.

 

Nemecký štandard pre budúcnosť

Samozrejme, pri špeciálnych ekonomických zónach v uplatňovaní nemeckého štandardu neskončíme. Nemecko ponúka mnoho iných inšpirácií a fungujúcich riešení, o ktorých som presvedčený, že ich veľmi úspešne môžeme prebrať.  

Najúspešnejšou reformou posledných rokov v Nemecku bola tzv. Hartzova reforma. Komisia pod vedením bývalého vysokého manažéra spoločnosti Volkswagen – Petra Hartza – pripravila z poverenia kancelára G. Schrodera v roku 2002 reformný koncept pod názvom „Moderné služby pracovného trhu“. Dôvodom bola z pohľadu verejnosti vysoká nespokojnosť so stavom resp. rastom nezamestnanosti a zároveň pochybnosti o postupe tamojších úradov práce pri vykazovaní štatistických úspechov pri umiestňovaní nezamestnaných. Inak povedané – hoci s úplne inou intenzitou – Nemecko sužovali presne tie isté problémy, ktoré dnes trápia pracovný trh a úrady práce na Slovensku.

Výsledok som už spomínal vyššie – kým v SR od roku 2008 nezamestnanosť vzrástla o polovicu a v Rakúsku sa nezmenila, v Nemecku sa ju podarilo znížiť až o tretinu. Aké použili nástroje? Bolo ich mnoho, je to jedna z najkomplexnejších reforiem vôbec. Ale medzi najvýznamnejšie patrili:

• sflexibilnenie trhu práce,
• zavedenie a rozšírenie kratších pracovných úväzkov (Minijobs a Midijobs), ako aj
• zriadenie JobCentier.

Pritom celá táto reforma prebiehala v prostredí nemeckého sociálneho trhového hospodárstva a pri plnom sociálnom zmieri. Nemecko nie je krajina bezbrehého kapitalizmu. Presne reformu tohto typu dnes potrebuje aj Slovensko.