Niektoré politické strany ešte aj dnes žijú v posadnutí triednym bojom. V presvedčení, že záujmy zamestnávateľov a zamestnancov sú protichodné. Vytvárajú chiméru, že iba (silný) štát môže a musí vyvažovať tento vzťah v prospech zamestnancov, na ťarchu zamestnávateľov, inak tu budeme mať vykorisťovanie. Je to v rozhodujúcej miere zásadný omyl. Spokojnosť podnikateľov s podnikateľským prostredím v ich krajine bezprostredne koreluje s blahobytom ľudí. Jeden dôkaz za mnohé:
Rovnako ako v akejkoľvek inej krajine, aj na Slovensku sa spokojnosť podnikateľov (Index podnikateľského prostredia) takmer jedna k jednej odráža v nezamestnanosti. Samozrejme, s primeraným oneskorením, fázovým posunom, tzv. time lagom - u nás je to približne 18 mesiacov (čas, kedy podnikatelia vyhodnocujú zmeny, rozhodnú sa a čas trvania výpovedných lehôt spolu). Hoci je mnoho iných dôkazov, táto korelácia hovorí jasne a nahlas: Ak chceme nižšiu nezamestnanosť (a s ňou spojené vyššie mzdy a vyššiu životnú úroveň), musíme načúvať podnikateľom a zlepšiť pre nich podmienky.
Trinásť najvýznamnejších zahraničných obchodných komôr pôsobiacich na Slovensku (o.i. nemecká, rakúska, švajčiarska, americká, britská apod.) spoločne definujú najväčšie problémové oblasti na Slovensku nasledovne:
1. vzdelávanie,
2. (ne)zamestnanosť,
3. energetická politika,
4. daňový systém,
5. verejné obstarávanie,
6. prilákanie zahraničných investícií,
7. vymožiteľnosť práva,
8. zníženie byrokracie a
9. obhajoba záujmov SR v EÚ.
Iné prieskumy, ako aj stanoviská ďalších zväzov a združení prichádzajú k rovnakým záverom – 6 najväčších problémov pre rozvoj slovenskej ekonomiky je:
1. relatívne vysoké daňovo-odvodové zaťaženie,
2. vysoké ceny energií,
3. slabá vymožiteľnosť práva,
4. nízke prepojenie škôl a praxe vo vzdelávaní,
5. prebyrokratizovaná, neefektívna a antiklientsky orientovaná štátna správa a
6. chýbajúca resp. netransparentná štátna podpora.
Slovenský paradox trhu práce
Dovolím si krátku odbočku k ekonomickej teórii: Ekonómia pri analýze správania subjektov na trhu používa medzi inými nástrojmi tzv. dopytovú krivku. V princípe ňou ekonomická veda vysvetľuje, že čím sú akýkoľvek tovar alebo služba lacnejšie, je po ňom na jednotnom trhu väčší dopyt. A v praxi to tak aj funguje – lacnejších jogurtov sa predá vždy omnoho viac, ako drahších (obdobnej kvality). Ľudia i podnikatelia sa totiž správajú hospodárne. Ale žiaľ, na Slovensku dokážeme poprieť ekonomickú teóriu i prax – máme tu „slovenský paradox trhu práce“. Hoci je:
• trh práce v EÚ liberalizovaný (voľný pohyb pracujúcich),
• trh kapitálu v EÚ liberalizovaný tiež (firma z ktorejkoľvek krajiny môže v zásade bez prekážok investovať v inej),
• cena práce na Slovensku je približne tretinová až štvrtinová v porovnaní s Nemeckom i Rakúskom, napriek tomu je tu trojnásobne vyššia nezamestnanosť než v Nemecku i Rakúsku.
To je priame popretie ekonomickej dopytovej krivky. Keď je niečo lacnejšie (mzda), mal by byť po tom vyšší dopyt (a teda logicky nižšia nezamestnanosť). V čom je teda problém?
V hlavách, v našej inteligencii či šikovnosti to nie je. To by potom nemohlo v zahraničí úspešne pracovať vyše 135 tisíc Slovákov (a to vo veľkej miere v Nemecku a Rakúsku). V prvom rakúskom mestečku za Bratislavou sa vám bežne môže stať, že ak uprednostníte túto pôrodnicu pred bratislavskou, pôrodníkom vášho dieťaťa bude Slovák, absolvent napr. Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Ani vo všeobecnom vzdelávaní relevantný problém nie je. V medzinárodných olympiádach dosahujú slovenskí študenti v priemere obdobné výsledky ako mnohí ich rovesníci zo západnej Európy.
V historických dlhoch či historickom vývoji? Áno, ale v oveľa menšej miere, než nám vládni politici radi nahovárajú. Stačí sa pozrieť na vývoj nezamestnanosti od začiatku milénia: Slušná proreformná hospodárska politika od roku 2001 dokázala v SR znížiť nezamestnanosť (s prihliadnutím na „fázový posun“ 18 mesiacov) o viac ako polovicu z 19,5% na 9,6%. V Nemecku ani v Rakúsku sa v tom istom období nezamestnanosť prakticky nezmenila. V hospodárskej politike SR ale prišiel v roku 2006 zlom. A výsledok sa samozrejme dostavil (s posunom 1,5 roka, t.j. od roku 2008). Kým v Nemecku klesla nezamestnanosť za posledných 5 rokov o skoro tretinu a v Rakúsku sa takmer nezmenila, v SR vzrástla o polovicu.
Zjednodušene, historický vývoj či dlhy majú na zaostávanie SR v platoch a nezamestnanosti omnoho menší vplyv, ako aktuálna hospodárska politika. A omnoho menší vplyv, ako sa podvedomky nazdávame. A to je veľmi dobrá správa pre nás všetkých.