Po 21 rokoch existencie sa Slovenská republika dostala do bodu zlomu. A to nielen z politického hľadiska. Demokracia karpatského typu, zastúpená antiosobnosťami typu Mečiar a Fico, prepojená s chybami Dzurindových nominácií, priviedla našu krajina na okraj ekonomickej priepasti, do situácie ekonomického zlomu. Na účte nášho čistého spoločného majetku, majetku našej krajiny, totiž prvýkrát od jej vzniku zasvietila veľká červená nula. Nemáme nič. Dlhy Slovenska sú väčšie, ako majetok našej spoločnej republiky. Odborne sa tomu hovorí predĺženie. Ak by SR bola inou právnickou osobou – firmou – musela by v tieto dni na seba vyhlásiť konkurz. Ak sú totiž vaše dlhy väčšie, ako váš majetok, je veľké riziko a pravdepodobnosť, že nebudete zvládať platiť svoje úvery, záväzky, mzdy a odvody svojim zamestnancom atď. Preto zákon požaduje, aby nastúpil konkurzný správca či reštrukturalizačný manažér, alebo aby takáto firma vyplatila svoje dlžoby a prestala existovať. Aby sa straty jej zamestnancov, veriteľov a dodávateľov neprehlbovali. A čisto ekonomicky je SR presne v tejto situácii. S jediným rozdielom – našu vlasť nemôžeme zlikvidovať ako firmu. Ale do bankrotu, ako napr. Grécko, Argentína apod., sa krajina dostať môže veľmi ľahko a rýchlo.
Krátke vysvetlenie: Konsolidovaná účtovná závierka SR za rok 2012 (posledná zverejnená) vykazuje vlastné imanie vo výške 2,234 miliardy € (s. 47 závierky). Po zohľadnení deficitu ŠR 2013 vo výške 2,23 mld. € , ako aj aktuálneho deficitu ŠR za prvé 2 mesiace 2014 vo výške 0,88 mld. €, je aktuálne vlastné imanie SR prvýkrát v novodobej histórii SR záporné.
Chápem, že moje slová znejú diametrálne odlišne k slovám ministra financií, ktorý rozpráva o dobrej kondícii verejných financií, o rekordne nízkych úrokoch na štátny dlh atď. Musí to hovoriť. Je to politik a nominant strany, ktorej predseda sám tvrdí, že sú majstri sveta v populizme. Samozrejme, že sa nikomu nebude Smer chváliť, že za ich vlády zadlženosť vzrástla viac ako na dvojnásobok. Že úroky sú nízke nie kvôli ich politike, ale kvôli zásahom Európskej centrálnej banky a jej „výkupu“ zlých štátnych dlhopisov. No náš spoločný účet to nijako nezlepší. Podpis ministerstva financií pod záporným spoločným účtom je faktom a nič na tom nezmení ani zahmlievanie a zavádzanie ministra financií. Možno by bola škoda menšia, keby z tohto – ľudovo povedané – „prejedenia“ spoločného majetku, ľudia aj niečo mali. Ale ako je to v skutočnosti? Slovensko v súčasnosti trápi 14%-ná celková nezamestnanosť, 35%-ná nezamestnanosť mladých ľudí. Ľudia zarábajú štvrtinové mzdy v porovnaní s referenčnými krajinami (Nemecko, Rakúsko) a súčasne máme 135 tisíc Slovákov ako ekonomických emigrantov pracujúcich v iných krajinách EÚ. Odpoveď je preto zrejmá. Okruh ľudí, ktorí z celého „prejedenia“ spoločného majetku mali prospech je veľmi úzky – niekoľko finančných skupín, niekoľko oligarchov a viacero ich politických lokajov, ktorí si urobili zo Slovenska nový Klondike. S tým rozdielom, že kým na skutočnom Klondiku zlatokopi od roku 1896 tvrdou prácou ťažili náleziská zlata, u nás oligarchickí „zlatokopi“ ťažia pomocou politických lokajov zo spoločného verejného majetku. A kým zlatá horúčka Georga Carmacka skončila vyťažením prevažnej väčšiny zlata z nálezísk okolo roku 1900, u nás končí tá „naša“ teraz.
Ale aj bod zlomu ponúka šancu. Šancu na zmenu. Len musíme spoločne začať niečo, čomu sa v odbornej terminológii hovorí „change management“ – manažment zmeny. Najprv však musíme zadefinovať príčiny, prečo sme sa do týchto problémov dostali.